Ez az oldal sütiket használ

A portál felületén sütiket (cookies) használ, vagyis a rendszer adatokat tárol az Ön böngészőjében. A sütik személyek azonosítására nem alkalmasak, szolgáltatásaink biztosításához szükségesek. Az oldal használatával Ön beleegyezik a sütik használatába.

Karvaš, Peter : Čert nespí

Karvaš, Peter  portréja

Čert nespí (Szlovák)


Nuda

Pojednávanie nebolo tajné, jednako v hľadisku rokovacej siene nebolo živej duše. Vydali v tom zmysle príkaz, i splnili ho príkladne. Sudca Kennedy blahoželal si za to od počiatku procesu veru už asi po desiaty raz.
Vypočúvanie obžalovaného krútilo sa okolo jediného bodu a sudcu Kennedyho sa zmocnila predstava, akoby sa všetci točili vo velikánskej odstredivke. Čím prudší bol výsluch, čím vyšší tlak na obžalovaného, čím rýchlejší spád krížových otázok, tým väčšmi sa vzďaľovali od jadra veci: bolo treba násilne sa k nemu vracať.
– Obžalovaný Miller, – povedal Kennedy znovu a cítil, ako ho zvoľna premáha strašná ustatosť, – obžalovaný Miller, opakujem vám znovu: Bude to iba vo váš prospech, ak nám úprimne poviete, prečo ste to urobili.
Obžalovaný Miller bol pekný, vysoký mládenec, plavovlasý až belovlasý, so súmernou tvárou a zdravou, ružovou pokožkou, športovec a iste dobrý tanečník, človek bez povier a predsudkov, muž storočia. Mlčal. Nebolo v ňom zlomyseľnosti a úprimne chcel mať celú túto maškarádu za sebou. Usiloval sa pochopiť sudca Kennedyho, mal porozumenie i pre jeho snahu objasniť veci, každému predsa záleží na chlebíku.
– Ak nám poviete, prečo ste to urobili, odstránite isté podozrenie, ktorému sa nemôžete vyhnúť a ktoré značne zhorší vaše položenie.
Miller nasucho prehltol. Už bol jasne povedal, že to urobil z nudy. Bola to pravda a nevedel, prečo by si mal niečo vymýšľať. Urobil to z nudy, nudil sa ako Dan a Tony a Marc, s ktorými sa vrátil z Kórey, ibaže mal možno trochu viacej podnikavosti, fantázie a humoru než oni; bol letec a oni pešiaci.
– Z nudy, pán sudca.
Sudca Kennedy hľadel na chlapca. Mal už prípady, kde nuda hrala dôležitú úlohu: Ľudia páchali z nudy výtržnosti, strieľali do okien, rozbíjali výklady, no ešte tu nebol človek, ktorý by bol z nudy podpálil rodné mesto.
– Miller, – povedal sudca Kennedy pozorne, – čítali ste predsa noviny, Miller. Mohli ste sa dozvedieť, že zhorela značná časť Wichita Falls, že sa škoda odhaduje na. tri štvrte miliardy dolárov a že to mohlo byť ešte horšie. Priniesla to celá texaská tlač.
– Viem, – povedal Miller, – bola tam všade aj moja fotografia. Ale staršia, ešte z Tokia.
– Zapálili ste mesto a my chceme vedieť prečo.
– Bolo to mizerné mesto, – povedal letec Miller a zrejme ho to mrzelo. – Čo s takým mestom?
– Miller, – povedal sudca Kennedy, – nemôžeme zapáliť všetky mestá na svete, ktoré sa nám nepáčia.
– Nemôžeme, – priznal Miller.
– A okrem toho, – pokračoval sudca, ktorému sa pozdalo, že Miller dostáva rozum, – okrem toho Wichita Falls je americké mesto...! Žil tu predsa váš otec a jeho otec.
– A otec jeho otca, – povedal obžalovaný.
– Tak vidíte, – zadúfal sudca Kennedy, že sa to všetko skončí. – Wichita Falls nie je Fenžan...! Wichita Falls je v Texase!
– Viem, – povedal obžalovaný, – ale ľudia tu žijú ako barbari; prejde mesiac a nič sa nestane... Proste púšť.
– A čo sa podľa vás má stať, – opýtal sa sudca, – tu predsa nie je vojna, tu je pokoj.
– Proti pokoju vlastne nemám nič, – povedal Miller. – Ale nech sa niečo robí. Človek žije iba raz.
– Ste ešte mladý, – povedal sudca. – Máte pred sebou celý život. Nemohli ste si nájsť inú zábavu, než zapáliť také pekné mesto?
– Neviem, prečo to mesto tak bránite, – povedal obžalovaný akosi nesvoj, – nemáte tu ani poriadny bar, keď sa to tak vezme. Aj v takom Pusane je to lepšie. O tunajších ženách ani nehovorme.
– Stí to Američanky, – povedal sudca prísne.
– Sú to sňatkové automaty, – povedal obžalovaný. – Hodíš do nich dolár a ony ťa vedú k oltáru...
Sudca zalistoval v spise. – Prekvapujete nás, obžalovaný, – povedal trochu profesorsky. – Absolvovali ste s vyznamenaním leteckú akadémiu a zprávy o vašich vojenských vlastnostiach sú veľmi priaznivé.
– Človek žije iba raz, – povedal Miller znova a sotva znateľne pokrčil plecami.
– Skončme to, – odkašlal si sudca Kennedy. – Obžalovaný! Ako dôvod svojho činu udávate, že ste sa nudili. Je to tak?
Obžalovaný rozopäl ruky ako krídla.
– Už som vám povedal, že Wichita Falls je najotravnejšie mesto pod slnkom. Samý basebal, nedeľné školy, pôrody a prastaré filmy. Tak sa nedá žiť. A potom – dnes a či zajtra, nie je to jedno? Dnes zhorelo pár stodôl a zajtra možno padne na Wichita Falls atómová bomba! Nestojí to všetko za nič...
Sudca Kennedy sa zahľadel na obžalovaného Millera. Dlho sa naň pátravo díval, študoval ho. Potom zdvihol zrak a obrátil sa na okamih k verejnému žalobcovi. Verejný žalobca sa prihlásil o slovo.
– Obžalovaný, – povedal akosi v inej tónine, než v ktorej hovoril Kennedy, – bola by to významná poľahčujúca okolnosť, keby ste nám povedali, kto vás naviedol.
– Nikto ma nenaviedol, – odvrkol Miller nervózne.
– Myslím, že by ste nemali zapierať, – povedal verejný žalobca, akoby obžalovanému dával dobrú radu, – máme tu totiž isté zprávy, ktoré... ktoré ponechávajú značné pochybnosti o tom, či vás nenaviedli červení. Keby ste nám to potvrdili, vaša situácia by sa podstatne zjednodušila.
– To je nezmysel, – povedal obžalovaný. – To je hlúposť. Nemám s červenými nič spoločného.
– Ale dopustili ste sa činu, – stále mierne dohováral verejný žalobca, – akého sa spravidla dopúšťajú červeni.
– Držím sa od červených na tri kroky, – povedal letec Miller.
– Od ktorých červených ? – opýtal sa verejný žalobca.
– Od všetkých, do čerta! – vybuchol obžalovaný.
– Menujte nám niektorých červených, od ktorých sa držíte na tri kroky, – povedal prívetivo verejný žalobca. – Človek sa môže držať na tri kroky iba od niekoho, kto existuje. A keď sa od neho drží na tri kroky, teda ho pozná a vie, že je červený, nie? Možno boli vo vašej jednotke nejakí červení? Nezahrážali sa, že zapália Wichita Falls alebo nejaké iné mesto? Rozpamätajte sa!
Obžalovaný pozrel okolo seba s úžasom. – Nerozumiem ani slova, – zvolal rozochvene. – Wichita Falls je idiotská diera a išla mi na nervy, to je všetko!
Sudca Kennedy povedal: – Mali by ste o veciach porozmýšľať, Miller. Ste veľmi vzrušený, – sudca zvýšil úradne hlas, – rokovanie sa odkladá o dva dni.
K obžalovanému Millerovi pristúpil jeho obhajca.
– Musím vám oznámiť, že je tu ponuka od troch novín. Chcú reportáže na námet „Ako som podpálil Wichita Falls“. Píše vám i jedna filmová spoločnosť; má, pokiaľ viem, iba priemerné finančné možnosti, ale dobré spojenia na ministerstve spravodlivosti. Myslím, že by ste o veciach naozaj mali uvažovať, Miller. Čo si o tom myslíte?
Keď obžalovaného odvádzali dlhou bielou chodbou, pocítil ešte oveľa prudšie než za posledné roky túžbu na všetko kašlať.


KiadóVydavateľstvo Práca
Az idézet forrásaPeter Karvaš: Čert nespí, p. 193–198

Az ördög nem alszik (Magyar)


Unalom

A tárgyalás nem volt titkos, a tárgyalóteremben mégsem ült egy árva lélek sem. Ilyen utasítást adtak ki ugyanis, és példásan végre is hajtatták. Kennedy bíró ezért a pör kezdete óta már legalább tizedszer forró szerencsekívánatait fejezte ki önmagának.
A vádlott kihallgatása egyetlen pont körül forgott, s Kennedy bírónak olyasfajta érzése támadt, mintha mindnyájan valami óriási cirkulátorban keringenének. Minél nagyobb nyomást gyakoroltak a vádlottra, minél gyorsabban záporoztak rá a keresztkérdések, annál inkább távolodtak a dolog lényegétől, és erőnek erejével kellett visszatérni hozzá.
– Miller vádlott – mondta Kennedy megint, és érezte, hogyan hatalmasodik el rajta valami szörnyű fáradtság –, Miller vádlott, újból ismétlem: saját érdekében mondja el őszintén, miért tette.
Miller vádlott csinos, magas fiatalember volt, a haja szőke, szinte fehér, arca arányos, arcbőre egészséges rózsás színű, az alakja kisportolt, nyilván jó táncos is lehetett, nem terhelték babonák és előítéletek, a huszadik század fia. Hallgatott. Nem volt benne semmi rossz szándék, és őszintén szeretett volna már túljutni ezen az egész komédián. Igyekezett megérteni Kennedy bírót, a legnagyobb jószándékkal viseltetett ama törekvése iránt is, hogy tisztázza a dolgot, elvégre mindenkinek fontos a maga kenyere.
– Ha megmondja, miért tette, megszüntet bizonyos gyanút, amely elől máskülönben nem térhet ki, és amely lényegesen rosszabbítja a helyzetét.
Miller nyelt egyet. Világosan megmondta már, hogy unalomból tette. Így igaz, és nem tudta, miért kellene kitalálnia valami mást. Unalomból tette, unatkozott, akárcsak Dan meg Tony meg Marc, akikkel együtt tért vissza Koreából, csak éppen benne kissé több volt a találékonyság, a fantázia meg a humor: ő a repülőknél szolgált, amazok meg a gyalogságnál.
– Unalomból, bíró úr.
Kennedy bíró a fiatalemberre nézett. Voltak már esetei, amelyekben az unalom fontos szerepet játszott: az emberek unalomból kihágásokat követtek el, botrányt okoztak, ablakokba lövöldöztek, betörték a kirakatok üvegét, de olyan ember még nem került a szeme elé, aki unalomból felgyújtatta volna a szülővárosát.
– Miller – mondta Kennedy bíró, és nem vette le tekintetét a vádlottról –, hisz olvasta az újságokat, Miller. Megtudhatta belőlük, hogy Wichita Falls nagy része leégett, hogy a kárt háromnegyed milliárd dollárra becsülik, és hogy a dolognak még rosszabb vége is lehetett volna. Az egész texasi sajtó megírta.
– Tudom – mondta Miller –, a fényképemet is leközölték. De egy régebbi képet, még Tokióban készült.
– Maga gyújtotta fel a várost, és mi tudni akarjuk, miért tette.
– Gyalázatos egy város volt – mondta Miller pilóta szemmellátható undorral. – Mit csinálhat az ember egy ilyen várossal?
– Miller – mondta Kennedy bíró –, nem gyújthatjuk fel a világ összes városát, csak mert nem nyerik meg a tetszésünket.
– Igaz, nem gyújthatjuk föl – ismerte el Miller.
– Azonfelül – folytatta a bíró, aki úgy vélte, hogy Miller végre észre tér –, azonfelül Wichita Falls amerikai város... Ott élt a maga apja meg a nagyapja.
– Meg a nagyapám apja – mondta a vádlott.
– Na látja – egyezett bele Kennedy bíró, reménykedve, hogy végre sikerül zöldágra vergődniük. – Wichita Falls nem Phenjan...! Wichita Falls Texasban van.
– Tudom – mondta a vádlott –, de az emberek úgy élnek ott, akár a barbárok; egy hónap is elmúlik, és semmi sem történik... Valóságos sivatag.
– Miért, minek kellene történnie a maga véleménye szerint – kérdezte a bíró –, elvégre itt nincs háború, itt béke van.
– A béke ellen semmi kifogásom – mondta Miller. – De történjék valami. Az ember csak egyszer él.
– Maga fiatal – mondta a bíró. – Maga előtt áll az egész élet. Nem tudott más szórakozást találni, csak azt, hogy felgyújtsa ezt a szép várost?
– Nem tudom, miért védelmezi annyira azt a várost – mondta a vádlott elmélázva –, ha úgy vesszük, még valamirevaló bár sincs benne. Még Puszan is jobb volt: Az itteni nőkről nem is beszélve.
– Amerikai nők – mondta szigorúan a bíró.
– Házassági automaták – mondta a vádlott. – Beléjük dobsz egy dollárt, és máris visznek az oltár elé... A bíró belelapozott az iratokba.
– A magatartása meglep, vádlott – mondta kissé tanárasan. – Kitüntetéssel végezte el a repülőakadémiát, és a legkedvezőbb értesüléseket kaptuk katonai erényeiről.
– Az ember csak egyszer él – mondta megint Miller, és alig észrevehetőn megrándítatta a vállát.
– Fejezzük be – köhintett egyet Kennedy bíró. – Vádlott! Tettének okául azt hozza fel, hogy unatkozott. Valóban így van?
A vádlott széles mozdulattal széttárta két karját, akár egy pár szányat.
– Mondtam már magának, hogy Wichita Falls a legundokabb város a nap alatt. Csupa baseball, vasárnapi iskolák, szülések és özönvíz előtti filmek. Így nem lehet élni. Aztán meg – hát nem mindegy, ma vagy halnap? Ma leégett néhány pajta, holnap meg talán atombomba esik Wichita Fallsra! Semmit sem ér az egész...
Kennedy bíró ismét Miller vádlottra pillantott. Hosszan, fürkészve nézte, tanulmányozta az arcát. Aztán szemét egy pillanatra a közvádlóra emelte. A közvádló szót kért.
– Vádlott – mondta kissé más hangnemben, mint Kennedy bíró –, fontos enyhítő körülménynek számítana, ha megmondaná, ki biztatta fel...
– Nem biztatott senki – vágta rá Miller idegesen. – Nézetem szerint nem helyes, hogy tagad – mondta a közvádló, mintha jó tanácsot adna a vádlottnak. – Vannak ugyanis bizonyos értesüléseink, amelyek... amelyek felvetik annak a lehetőségét, hogy magát esetleg a vörösök bujtatták fel. Ha beismerné, a maga helyzete sokkal egyszerűbbé válna.
– Értelmetlenség – mondta a vádlott. – Ostobaság. Semmi közöm a vörösökhöz.
– Mégis olyasmit követett el – próbált még mindig a lelkére beszélni a közvádló –, amit rendszerint a vörösök szoktak elkövetni.
– Három lépés távolságra tartom magam a vörösöktől – mondta Miller pilóta.
– Melyik vörösöktől? – kérdezte a közvádló.
– Mindegyiktől, az ördögbe is! – tört ki a vádlott. – Nevezzen meg néhány vöröst, akiktől három lépés távolságban tartja magát – mondta barátságosan a közvádló. – Az ember csak olyasvalakitől tarthatja magát három lépés távolságban, aki létezik. Amennyiben pedig három lépés távolságban tartja magát tőle, úgy ismeri is az illetőt és tudja róla, hogy vörös, nem igaz? Talán a maga egységében is voltak vörösök? Nem fenyegetődztek, hogy felgyújtják Wichita Fallst vagy valami más várost? Emlékezzen vissza!
A vádlott megrökönyödve pillantott körül.
– Egy szót sem értek az egészből – kiáltotta felindultan. – Wichita Falls egy félkegyelmű fészek és az idegeimre ment, ez minden!
Kennedy bíró megjegyezte:
– Jól tenné, ha gondolkozna a dolgon, Miller. Most nagyon felindult – a bíró hangja hivatalosan csengett. – A tárgyalást két napra elnapolom.
Miller vádlotthoz odalépett a védője.
– Tudatnom kell önnel, hogy három újságtól is ajánlatot kapott. Azt akarják, írjon nekik riportokat ezzel a címmel: „Hogyan gyújtottam fel Wichita Fallst.” Egy filmgyár is levelet küldött; tudomásom szerint pénzügyi lehetőségei nem haladják meg az átlagot, de jó összeköttetései vannak az igazságügy-minisztériumhoz. Nézetem szerint fontolóra kellene vennie ezeket a dolgokat, Miller. Mit szál hozzá?
Amikor a vádlottat elvezették a hosszú fehér folyosón, még erősebben, mint az utóbbi években, erőt vett rajta a vágy, hogy fütyüljön mindenre.


KiadóVydavteľstvo krásnej literatúry, Bratislava
Az idézet forrásaPeter Karvaš: Az ördög nem alszik, p. 173–177.

minimap