Smrek, Ján: Krásna prostota

Zišiel som sa raz s jednou ženou,
čo uhrančivé mala oči,
a na koho sa podívala,
zosmutnel láskou. Bez pomoci.

Vedela v tanci ako háďa
zavlniť sa a priľnúť tesne,
a kto raz v náručí ju držal,
zosmutnel láskou. Silno, hriešne.

Veselá bola neskonale,
smiech stále búril na jej perne.
Kto ju však počul, nesmial sa s ňou,
zosmutnel láskou. Prenesmierne.

Mladosťou horela jak višňa
a duchom ako réva vínna.
Lež kto sa blízkosti jej nasal,
zosmutnel láskou. Čia je vina?

I prostá bola, ako dieťa.
Prečo ste smutný pri mne, pane?
Tak pýtala sa, nevediac, že
kto miluje, sa smutným stane.