Kniha o cintorine (Slovak)
Raz bol v Komárne jeden, volal sa Bezzeg František, a ten si ma vážil a bol šoférom dokonca v kamióne, a ten si ma vážil tak, že sa mi vždy pozdravil aj so zatrúbením a aj so zablikaním kamióna a ja som mu na to vždy zakričal, že: „Bezzegovci Feri sú najlepší šoféri.“ Ja som síce iného Bezzega Feriho nepoznal, ale inak by sa to nerýmovalo s rýmom. On na to vždy stiahol
okienko a hodil mi všelijaké cukríky, žuvačky a iné a ja som ich pozbieral a
zjedol, lebo ja mám rád všelijaké cukríky, žuvačky a iné. Bezzeg František to
ale robil aj na iných ľudí, lebo on bol srdečný ohľadom ľudí a hádzal im
sladkosti. Kým bola Komunistická strana, tak chodil s kamiónom a nosil ľuďom
veci, čo neboli. Všetci ho ohľadom toho mali radi. Aj ja som ho ohľadom toho mal rád. Raz išiel s kamiónom
do Rumunska, lebo tam išiel, a tiež hodil cukríky a žuvačky na ľudí, čo išli
vedľa cesty, a ľudia, čo išli vedľa cesty, sa začali o ne biť a až vtedy zbadal
Bezzeg František, že to nie sú normálni ľudia vedľa cesty, ale že je to
pohrebný sprievod vedľa cesty. Vtedy mu prišlo ľúto, že je ten sprievod taký
chudobný ohľadom cukríkov, tak začal na ten pohrebný sprievod hádzať plné ruky
a ten pohrebný sprievod sa už vôbec nestaral o pohreb, ale zbieral a všetci
liezli po zemi, aby zbierali. Aj tí najsmútočnejší hľadali a aj farár a iní, len jedine truhla
sa nehýbala, lebo to sa rozumie samé so sebou, že truhla sa sama nevie hýbať,
no nie? No áno. Potom už Bezzeg
František dohádzal, ale tí ľudia chceli, aby ešte hádzal, ale on nemal, tak
nehádzal. Lenže tí ludia neverili, že nemá, tak začali búchať na kamión a na
Bezzega Františka a on už bol ohľadom toho zľaknutý a chcel ujsť. Lenže
nemohol, lebo pred kamión postavili ľudia truhlu, aby nemohol. Potom začali
rozbíjať okná. Potom sa už Bezzeg František veľmi zľakol ohľadom strachu a
prešiel tú truhlu, lebo inak nevedel. No a to sa rozumie samé so sebou, že tej mŕtvole to bolo
ľahostajné ohľadom toho, že aj tak bola mŕtva. Pohrebný sprievod sa ale ani potom nestaral o prejdetú mŕtvolu, ale stále hľadal cukríky, žuvačky a iné. A iné. Potom už Bezzeg František nehádzal ludom cukríky, ale ľudia to chápali a
hovorili, že to chápu. Aj ja som to chápal. Mne nemusí Bezzeg Feri
hádzať cukríky, lebo ja si môžem kúpiť aj 200 takých cukríkov. Z cukríkov mám najradšej Karlovarské oplátky, aj keď to nie sú cukríky. Lebo ja
mám sladkú diétu, lebo ja som invalidný ohľadom slaných jedál. Preto chodím do
nemocnice na obed, lebo ja som invalidný ohladom slaných jedál. Mne to ešte
vybavil RSDr. Gunár Karol, lebo on je veľmi dobrý. Včera som videl Darinku Gunárovú pred Domom odborov. Teraz je to už Matica
slovenská a nie Dom odborov. Aj ja by som chcel byť Matica slovenská, lebo to
je veľmi pekné. Aj Margita a Valent Anka sú Matica. Ivana a Žebrák nie sú
Matica, lebo oni sú iní. Darinka Gunárová mala na
sebe zlaté topánky. Ja si nevymýšľam, mala
na sebe zlaté topánky, a to nestačilo, že boli zlaté, aj sa šnurovali na zlaté
šnúrky ako invalidná obuv. Boli celé zlaté až po kolená. Ja som to ešte nikdy nevidel, ani v Komárne a ani v televízore, aby mal niekto
zlatú obuv. Ani Ivana nenosí zlatú obuv, hoci je veľká umelkyňa z Bratislavy a
nosí kadejaké oblečenia, ktoré by si nik na svete neobliekol, ale ani ona
nenosí zlatú obuv. Tak ja som bol ohľiadom tej zlatej obuvi taký prekvapený, že čo a ako a čo, že som sa tváril, že nevidím Darinku Gunárovú, hoci som ju videl. Aj Ivana si dá niekedy na seba také, čo by si nik nedal na seba, napríklad na platni má na sebe biely frak. Biely frak nemá žiadna žena na sebe ani na platni a ani nikde inde na svete, len Ivana si na seba také dá, a potom človek nevie, že prečo robí také, čo sa nerobí, lebo to by sa nemalo robiť, čo sa nerobí, no nie? No áno. Aj ujo Oto robil také, čo sa nerobí, ale o ňom bolo vedomé, že je invalidný ohľadom nervov ohľadom toho blesku, čo mu vošiel do pleca a cez nohu vyšiel von, tak ľudia vedeli, že on to nerobí z naschválnosti, ale že je len invalidný. Ohľadom nervov. Ujo Oto bol trafený bleskom v Sovietskom zväze v 2. svetovej vojne v maringotke, lebo bol spojovník. To je taký, ktorý telefonuje telefónom. Spojovník. Ujo Oto bol spojovník v maringotke v Sovietskom zväze v Balachaške. To je jedna dedina v Sovietskom zväze. Trafil ho, keď telefonoval. Keď sa ujo Oto prebral, tak videl, že sa vlastne neprebral, lebo aj ležal pred vyvalenými dverami maringotky a aj sa vznášal nad svojím telom, ktoré ležalo, takže sa vlastne vznášal sám nad sebou. Ujo Oto to každému takto vravel, že aj ležal na zemi a aj sa nad zemou vznášal, ale nik mu neveril, lebo ujo Oto bol invalidný ohľadom nervov, na čo mal aj Dokumenty. Potom aj to ľuďom vadilo, že má Poslanie a každému chce pomáhať. Aj mne to vadilo, že má Poslanie a každému chce pomáhať. Lenže nik sa s ním nehádal, aby nebol znepokojený. Ani ja som sa s ním nehádal. To je na tom ale najvážnejšia vec, że teraz hovoria v televízore všelijakí ľudia všeličo, že aké to bolo a čo zažili, tak si potom aj niekedy myslím, že možno to aj tak bolo, ako povedal ujo Oto v Sovietskom zväze. Lenže vtedy sa o tom ešte nehovorilo ani v televízore a ani ľudia o tom nehovorili, tak vtedy si všetci mysleli, že to tak nebolo. Aj ja som si to myslel. Ujo Oto povedal, že kým jeho telo ležalo v Balachaške, on sa nad ním tak dlho nadnášal, až ho nadnieslo do jednej školy, ktorá bola len ohľadom húb. Vtedy tam prišiel jeden učiteľ a povedal ujovi Otovi, že odteraz má Poslanie ohľadom húb. Aby sa všetci ľudia stali bratmi ohľadom používania húb na mier na svete. Keď sa ujo Oto vrátil do svojho tela a aj domov zo Sovietskeho zväzu, tak chcel, aby sa všetci ľudia stali bratmi ohľadom používania húb na celom svete, ale ľudia sa mu vyhýbali, alebo sa mu vysmievali. Ja som sa mu nevysmieval, lebo ja som vtedy ešte nežil. Potom ho dali na nervovú invaliditu.
Publisher | L.C.A |
Source of the quotation | Kniha o cintorine |
Bookpage (from–to) | pp. 39-43 |
|
|