Zrenie kameňa (Szlovák)
Vy všetky pečate, ako z vás postŕhať tváre sveta, tisnúce sa mi do očí? Akým zázrakom prosiť ruku, nech vysloví dotyk? Nech siahne do tých pavučín, v ktorých i rozkvitnutá jabloň spí ako medzi hviezdami? Nech zacítim ten vietor, čo pod obrazmi rúti sa od slova k slovu a nenecháva na pokoji ani studne toho, čo dávno vyschlo? Alebo otáznik? Akým spôsobom klásť otáznik pred teba, láska? A načo si klásť odpovede, keď po nich prichádzajú vojaci? Kameň mlčí. A vraví tisícročným hlasom tisícročné nie: tomu, čo by chcelo odňať jeho tvár zapečatenú do svetla. |
Kő tekintete (Magyar)
Ti pecsétek mindegyike, szemembe nyomuló arcait e világnak, hogyan tépjem le rólatok? Milyen varázslattal kérleljem kezem, hogy érintést jelezzen? Olyan pókhálókba nyúljon, melyekben csillagtérbéliként szunnyad a kivirult almafa? Érezzem szelét annak, mi szótól szóig rohan képek alatt és annak kútjait sem hagyja békén, mi rég elapadt? Netán kérdőjel? Mi módon tegyek eléd kérdőjelet, szerelmem? És miért kecsegtessünk válaszokkal, ha utánuk katonák érkeznek? Hallgat a kő. És ezeréves nemet mond ezeréves hanggal: annak, mi le szeretné emelni fénybe pecsételt arcát.
|