Kapitáňová, Daniela: „Typická“ slovenská pohostinnosť

Viedeň, Westbahnhof, hlboko po polnoci, október 1989

Čupela som pod nejakým prístreškom na bicykle. Bála som sa, že ma tam niekto nájde, a hanbila som sa, že sa bojím. Musela by som svojou zlou nemčinou vysvetľovať, čo tam hľadám. Chcela som byť doma, hoci aj v socializme, chcela som byť v teple a najesť sa. Na nič iné som nedokázala myslieť len na tú príšernú zimu Od koľajníc sa začalo približovať svetlo baterky. Biela blúzka, ktorú som mala na sebe, svietila ako vlajka vzdávajúcich sa. Baterka si ma našla.
„Was machen Sie hier?“ zvolal starší tučný muž v železničiarskej uniforme.
Do Viedne som pricestovala v ten podvečer a vlak domov mi šiel až ráno. Prečkám, povedala som si veľkosvetsky a všetky veci som dala do úschovne, nech mám voľnosť pohybu. Mala som tridsať, bola som po prvýkrát na Západe a ničomu som nerozumela, ničomu, nielen ich nemčine.
Večer sa prudko ochladilo, chcela som si z úschovne zobrať sveter, keď som prišla na to, že je až do rána neodvolateľne zavretá. Mala som pri sebe iba pas a pár šilingov, na sebe džínsy a ľahkú blúzku. Nevadí, opakovala som si v duchu, tých pár hodín vydržím, mám kde sedieť, budem sa dívať na ľudí okolo a vymýšľať si duchaplné komentáre. Ráno si oblečiem všetky svetre a kúpim si teplú polievku. Veď o nič nejde. Ja si predsa poradím! Po polnoci staničný rozhlas oznámil, že sa hala na noc zatvára. Zdvihla som sa s ostatnými. Vonku začal poletovať prvý sneh. Nevadí, opakovala som si v duchu, nejako sa vynájdem, veď som dospelá, režisérka, zvládnem to aj sama. Vybrala som sa prvou ulicou. Spoza rohu sa vynorila skupinka počerných mužov. Obkolesili ma. Ušla som im. Odprevádzal ma ich búrlivý smiech a veľkosvetskosť ma začala opúšťať. Drkotanie zubov som už nedokázala premôcť a priznala som si, že bez peňazí sa nikam neodvážim ísť. Vrátila som sa na stanicu a našla akýsi bočný vchod, kde nefúkalo a bola tam aj lavička. Ani som si nestačila sadnúť, keď ku mne prišli dve dievčence, zmaľované, odfarbené a celkom priateľsky mi dohovárali. Na to nebolo treba tlmočníka: toto je ich štand a mám sa pratať.
Tak som sa pratala, našla prístrešok na bicykle a skúšala som to prečkať. Lenže každá minúta mala presne šesťdesiat sekúnd a každou sekundou bolo chladnejšie. Po hodine som sa prestala triasť a bolo mi všetko jedno. Doslova. Potom prišlo svetlo baterky.
„Mein Gott,“ zašepkal zriadenec a chytil ma za ruku. „Mein Gott,“ zopakoval a vyzliekol si kabát. Prehodil mi ho cez plecia a pomohol vstať.
„Emigrant?“ spýtal sa.
Len som pokrútila hlavou. Kabát hrial. Hrial.
Pokynul mi rukou, aby som šla za ním.
„Wohin? Warum?“ vykoktala som. Usmial sa.
„Polska?“
„Tchechoslowakei.“
Ukázal na seba: „Jugoslawien. Albanier. Kosovo.“
Opýtal sa ma, čo tam robím, a mne sa to akosi podarilo vysvetliť.
„Kaffee,“ povedal a volal ma.
Bolo mi jedno, kam ma vedie, hoci aj do pekla, len nech je tam teplo. Pomedzi nástupištia ma zaviedol k odstavenému vagónu. Odomkol dvere a pozýval ma dnu. Začala som sa báť tak naozaj, tak naozaj ako nikdy pred tým. Keď videl moju hrôzu, začal mi vysvetľovať, že sa nemám čoho báť, že mi neublíži, veď je v práci, a nechce predsa prísť o takýto skvelý džob, aký tu na stanici má. Šla som. Tá zima bola strašná.
Vagón bol prerobený na nocľaháreň. Zovšadiaľ sa ozývalo mužské chrápanie a bol tam fakt pekelný smrad špinavých nôh. Ale teplo. Teplo. V chodbičke bol automat na kávu. Vhodil doň mincu. Žiadna káva pred tým a žiadna potom mi tak nechutila. Doniesol mi hrubý, špinavý a príšerne prepotený sveter. Nechal mi pár mincí do automatu a povedal, že tam môžem ostať do rána.
„Emilio,“ ukázal na seba.
„Daniela,“ ukázala som na seba.
Emilio počas celej noci prichádzal a odchádzal a postupne mi vyrozprával svoj príbeh. Pochádzal z biedneho Kosova. Doma mal štyri deti, nevládnych rodičov a žiadnu perspektívu. V jedinom obleku, bez peňazí, sa mu podarilo ujsť cez hranice. Okúsil zimu, hlad, štekajúcich psov, bezmocnosť. Nik mu nepomohol. Ale už je dobre, naučil sa po nemecky, má výborné zamestnanie, veď je posunovač na železnici, domov môže posielať peniaze.
Takto sme spolu strávili noc. Emilio a ja.
Ráno ma zaviedol do čakárne a odišiel.
Zostal mi ten sveter a zvláštny pocit ostychu. Sveter som pri prvej príležitosti zahodila, pocit ostychu zostal. Pocit ostychu a poznanie, že pohostinnosť nie je vlastnosťou národov, ale osobná skúsenosť každého z nás.
Áno, pohostinnosť, to nie sú naaranžované misky s chlebom a soľou sprevádzané pukrlíkmi na letisku, ani naaranžované misky s tropickým ovocím a divinou na oficiálnych recepciách. Byť pohostinný má aj inú dimenziu, než objesť svojich hostí bryndzovými haluškami až k žlčníkovému záchvatu a opiť ich do nemoty, hluchoty a sprostoty. Pretože takáto štedrosť, to je tá nafúkaná, viťúzska, ktorá hovorí: pozrite, pozrite, akí sme tradične skvelí, tradične veľkodušní, tradične pohostinní! Keď ide o našu reputáciu, neľutujeme ani len vaše zdravie! Dnes interpretujeme ako pohostinnosť toto.
Ale tá naozajstná, neokázalá, tá, ktorá sa od nepamäti a u všetkých národov sveta pokladala za posvätnú povinnosť voči odkázaným, tá nám akosi dochádza. No nemyslím si, že preto žeby sme boli horší ľudia ako tí pred nami, ako tí chudobnejší, jednoducho, my už tú osobnú skúsenosť, čo je to hlad, zima a strach, nemáme.
Podmienky sa zásadne zmenili. V hlbokej minulosti znamenalo neposkytnúť prístrešie pocestnému v zime skoro to isté ako ho zavraždiť vlastnými rukami. A nemýľme si pocestných s turistami. V čase, keď sa do kolektívnej pamäte kódovala pohostinnosť ako neporušiteľná cnosť, znamenali títo ľudia jediný zdroj informácií o ostatnom svete. Či putovali za obchodom, za poznaním, či utekali pred osudom. A múdry organizmus spoločnosti si to uvedomil a cez svedomie vštepil všetkým ľuďom všetkých kontinentov, že ich majú chrániť. Na druhej strane mali (takmer) všetci ľudia osobnú, celoživotnú skúsenosť s bojom o holú existenciu. Inak povedané, všetci vedeli, čo je to byť hladný, cítiť zimu a strach.
Naše osobné skúsenosti nám hovoria, že máme pomôcť šoférovi na ceste, pretože sme sami stáli pri pokazenom aute a vieme, aké to je. Že ak sa niekomu pokazí počítač, môže na čas používať náš, pretože sa nám to stalo tiež. Že požičiame tisícku, postrážime dieťa, darujeme krv, pretože tomu citovo rozumieme.
A pretože naša osobná skúsenosť mlčí, pokiaľ ide o hlad, zimu a strach, naše city neveria, že také niečo naozaj niekde existuje.
Naozaj neviem, čo s tým. Určite nenavrhujem, aby „západní“ obyvatelia povinne strávili noc v prístrešku na bicykle na viedenskej stanici. Nechcem žiadne obludné televízne reality šou, kde sa rozmaznané deti budú hrať, že žijú v tvrdých podmienkach, pretože musia pozametať dvor od slepačieho trusu.
Možno stačí, ak o istých veciach budeme nahlas hovoriť.
O čom?
Napríklad o tomto:
- V sociologických výskumoch vyše 80 percent obyvateľov Slovenska uvádza, že medzi typické vlastnosti Slovákov patrí pohostinnosť.
- Na Slovensku je šesť obcí, kde sú záchytné a pobytové tábory pre utečencov. Obyvatelia každej z nich proti ich výstavbe protestovali.
Tento text by nebol vznikol nebyť kosovského Albánca Emília, posunovača na železničnej stanici vo Viedni. Neviem, čo si o svojej pohostinnosti myslia kosovskí Albánci.
Viem, čo si o nej myslím ja. A čo o tej slovenskej.