Rekviem (Szlovák)
Je jeseň hrdzavá. Za listom padá list, za listom tisíc listov, lístie padajúce, na ktorom výstrahu, jak škvrnu na obruse: nemožno do života prísť a neodísť, jedinú výstrahu som zazrel naliehavú. Tým naliehavejšie, že v listoch hrdzavých dvoje rúk do bezvládna, do vankúšov hlavu, do ticha v umieraní naposledy vzdych potichu klesajúcim vnímam v pomysle: zhasnutý život dožitý. A k jeho pádu pád listov dohorených do slôt listopádu priplieta sa mi v mysli súvisle
v jeseni hrdzavej. Veď v listoch zhúžvaných, ráňaných nesmrteľnou smrťou k nepotrebe, sú ako zaručené výhry v našom žrebe vráskami dokrkvané tváre starcov. Tých zhrbených starcov, ktorí len čo do zelene, keď nemôže byť iný, ďalší posledný, chceli by zas, jak vlani, znova nezmenene dogúľať guľku svojich zimomrivých dní a nad hromadou lístia myslia v pohnutí, že život smrť je iba, z ktorej na priepustku na vlastnú rakvu hádžeš sám na seba hŕstku, omilostenie púhe na čas zo smrti
s podmienkou návratu na konci liet i zím. Lebo len smrť je tá, čo večný život žije v nás: neodmysliteľná tôňa amnestie, v ktorej nám v pätách kráča krokom sliedivým. Lebo len smrť je tá, čo bola, je a bude vždy, všade vo všetkom a všetko, všade v nej: črviačik bezvýznamný vo vyschnutej hrude s chýrečnou veličinou v sudbe rovnakej. A všetko, komu kedy prichodilo prísť z nej, zas jej do náručia po skončenej zmene padá, jak neodvratne padá do jesene na tisíc suchých listov jeden suchý list.
V najvnútornejšom vrecku ukrývame žreb, o ktorom vieme len, že príde na ťah zrazu. Ručičky všetkých hodín vykrajujú z času priezračný krajček jedným, druhým celý chlieb. Byľ byľku hrdúsi pre vlahu každodennú, na zviera číha zver a lovec na korisť. Žijeme smrťou, v smrti, napokon však pre ňu. Ona tým, že je život. A ten musí prísť, jak po zvädnutých listoch nové prichodia. Lebo smrť smrťou bude len tým, že je skrytý jej zmysel nesmrteľný v nás a v každom bytí tým, že je sama samozrejmosťou života.[1]
[1] Báseň uverejnená v časopise.
|
Rekviem (Magyar)
Rozsdás ősz van. Levél hull levél után, egyet ezer követ, hulló lombokon, intelmet, mint pacát egy abroszon: élve érkezel, majd távozol a halál lován, egyedüli jelzésként sürgősnek ítéltem. Iparkodván, mert rozsdás levelek közé karom szánalomba, főm párnába temetem, haldoklás csendjébe végső sóhaj mögé halkan tompuló gondolatként érezve: kihunyt élet bevégeztetett. Bukása s levéleső dacába égett levelek hullása fonálként csatlakozik elmémhez
rozsdás ősz idején. Hisz gyűrött levelekben, halhatatlan halállal hasztalanságig sebezve, mint sorsjegyeink szavatolt győzelme ráncokba göngyölt vének arctengere cseppen. Hajlott véneké, kik zöld vadonban, - ha már nincs, ki kiállná a próbát - szerették volna, mint tavaly, biztosan begörgetni fagyos napjaik golyóját s levélkupac fölött megindultan azt vélve, hogy az élet csak halál, melyből eltávozva markot dobálsz saját magadra koporsódra, pőreségnek irgalmat halálból lopott időre
a nyár és tél visszatérésének hitével. Mert csak a halál élheti örök életét bennünk: szükséges kegyelem árnyaként, mellyel fürkészve sarkunkban lépdel. Mert csak a halál az, mely lesz, van és volt váltig, benne minden, mindenütt mindenben: jelentéktelen kukac aszott kebelben honolt hírneves mértékkel azonos végzetben. S minden, mi belőle bárkinek jussul adatott, végső változás után ölébe esik, elháríthatatlanul zuhan az őszbe ezernyi száraz levélre egy száraz hull.
Legbelsőbb zsebünkben rejtjük a sorsjegyet, melyről csak azt tudjuk, hogy kihúzzák hirtelen. Órák mutatói kúsznak áttetsző időszeleten belőle az egyik gerezdet kap a másik egészet. Dudvaszár hajtást fojtogat, mindennap ihatna, prédára vadász leselkedik és állatra állat. Halállal élünk, halálban, de végül is miatta. ő azért, mert maga az élet. S meg nem állhat, ahogy fonnyadt levelek után is újak sarjadnak. Mert végzetté válik a halál a leplezettségben halhatatlan értelme bennünk és minden lényben azzal, hogy a lét nyilvánvalóságai belőle fakadnak.[1]
[1] Folyóíratban megjelent vers.
|