Cválajúce dni (Szlovák)
Bujní žrebci, neosedlaní — nezasiahne ich blesk — ženú sa vpred, ženú sa vpred, kopyty rozbíjajú lebky a nechávajú za sebou dokaličené ľudské mŕtvoly.
Stepilí cowboyi nad konské hrivy sklonení sedia na pariacich sa chrbtoch a stískajú ich koleny kŕčovite. Hurrá, hurrá! Z cesty nám!! Pádime! Nevidíte?
Krasojazdcov sú stá, divákov milióny. Tie stá však jazdia ponad dómy, ponad parížsku Notre Dame a preskakujú Oceán, ženú sa krkolomným cvalom, že nestihne ich ani Parom, chcú prelietať zo stálic na stálice, presedlať na Lucifera šiju, vôbec: vtopiť sa v dáky fenomén, možno: vo večnú energiu.
My mladí, jarí šarvanci, ktorí sme život — svoju milú — objali prvom pri tanci, sme celým dúškom živí — my sme tí jazdci diví! Sedíme na paripách: uháňajúcich dňoch, a pevne držíme sa hrivy — nič nevadí, že niektorý pri skoku ponad piliere oceľového mosta drží sa už len chvosta.
Nemôžme znať, či nespadneme a nezlomíme väz — lež nechceme sa predsa vtopiť v to driemajúce ľudské plemä, v zakliaty živý les. Feltöltő | Répás Norbert |
Kiadó | Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava |
Az idézet forrása | Básnické dielo, Ján Smrek |
Könyvoldal (tól–ig) | 23-24 |
Megjelenés ideje | 2014 |
|
Száguldó napok (Magyar)
Szilaj, nyerget nem ismerő mének — kiket villám se sújt — mennek előre, mennek előre, rohannak s patájuk koponyát zúz, megcsonkított emberi hullák maradnak szerte nyomukban.
Szép, délceg cowboyok a sörények fölé hajolva vad, gőzölgő hátakon ülnek, és összeszorítják sorra görcsösen térdüket: Hajrá! Hajrá! El az útunkból! Itt a fergeteg! Nem látja szemetek?
Százával van itt a műlovas, a nézők száma milliónyi. De a százak a dómok fölött szoktak lovagolni, a Notre-Dame fölött talán, s átugorják az Óceánt, iramuk nyaktörő nagyon, nem is éri utol őket Parom[1], csillagról csillagra akarnak repülni, és átnyergelni Lucifer nyakára, hogy beleolvadjanak valami tüneménybe, tán éppen az örök energiába.
Mi, ifjú legények, kik vidáman öleltük meg a kedvesünket — az életet — a táncban, míg szánkon az élet vágya lobog: mi vagyunk azok a vad lovasok! Ülünk paripa-hátakon: a tovafutó napokon, mi, a sörényükbe kapaszkodók — és az se baj, hogy valamelyikünk az acélhíd pilléreit átugratva már csak, vagy épp alig a ló farkában megkapaszkodik.
Nem tudhatjuk, le nem esünk-e, nyakunkat szegve, összetörve, beolvadni mégsem akarunk az emberiségbe — vesztünkre —, ez elátkozott eleven erdőbe.
[1] A mennydörgés és villámlás pogány istene.
Feltöltő | Répás Norbert |
Kiadó | Európa Könyvkiadó (Budapest) |
Az idézet forrása | Ján Smrek, Válogatott versek |
Könyvoldal (tól–ig) | 6-7 |
Megjelenés ideje | 1976 |
|