Pišťanek, Peter: Rivers of Babylon
|
Rivers of Babylon (Szlovák)Rácz tiež potrebuje peniaze, veľa peňazí. Každý večer ich ráta. Je to milý obrad. Teší sa naň po celý deň. Dakedy preratúva i dva razy za sebou, len pre tú radosť. Svadba s Eržikou je pre neho už iba hmlistým, neurčitým cieľom v ďalekej budúcnosti; nemyslí na to. Šetrí na ňu už iba zo zvyku. Jeho myseľ teraz zamestnávala iba jedna žena - Silvia. Celkom ho opantala. Žiarli na ňu, nenávidí ju. Vie, že je kurva, a to ho mučí. Vždy keď príde k nemu, chcel by čuchom postrehnúť dáke stopy po cudzích mužských. Občas sa nezdrží a vypáli jej jednu. I dve. Silvia mu nič neostáva dlžná. Je zlostná, uštipačná. Žiada stále viac. Na druhej strane jej lezie na nervy, že s Ráczom sa dá rozprávať iba o jeho kšeftoch a peniazoch. Nemá žiadneho koníčka. Von, do mesta, Rácz nechodí. Dobre sa cíti iba v kotolni a v hoteli, v montérkach a v bagančiach. V okruhu, ktorý dokonale pozná a v ktorom ho sotvačo dokáže prekvapiť. Za tie prachy sa to však dá pretrpieť, povie si zakaždým Silvia. Len keby nebol taký divý a surový. Z niekdajšieho skromného a obmedzeného chlapca sa stal samovládca. Na tvári mu ustavične pohráva samoľúby, panovačný úsmev. Všetci pred ním poklonkujú. Páči sa mu to. V poslednom čase si privykol hovoriť o sebe v tretej osobe. Rácz si to neželá, Rácz nikdy nepožičiava, Rácz to, Rácz ono. Ju, Silviu, si vždy berie bez kúska citu, bez nežnosti. Napokon, to by bolo to posledné, čo by ju, Silviu, mrzelo. Je už zvyknutá na onakvejšie zaobchádzanie. Rácz to však všetko robí bez espritu, bez najmenšieho pôvabu. Berie si ju, ako keby doma, na dedine, sedlal či zapriahal kobylu. Občas ju hryzne. Sem-tam ju udrie päsťiou. Keď je hotový, odvalí sa a fajčí. U nikoho jej to tak nelezie na nervy ako u kuriča. Tak nech teda platí! Rácz sa jej nedokáže vzdať. Eržika ustúpila do úzadia. Už sa ani nepamätá, ako vyzerá. Stala sa bezfarebnou, vyblednutou fotografiou s menom, no bez tváre. Existuje preňho len v dávnej minulosti a v neurčitej budúcnosti. Rácz vie, že Silvia ho nemá rada. Škrie ho to. Vyvršuje sa. Zlostne ju štípe. Je predsa jeho, Ráczovým, majetkom. Vlastníctvom. Tak ako ten kartón amerických cigariet na oštiepanom, rozheganom stole. Dnbre vie, že Silvia svoje neustále ponižovanie znáša iba pre jeho, Ráczove, peniaze. Napriek tomu však pociťuje výčitky svedomia, keď ju udrie. Bez váhania siaha po peniazoch, aby ju odškodnil. Silvia pred údermi ani neuhýba. Vie, že čím väčšmi jej ublíži, tým je potom rozcítenejší a tým viac vysolí. Keď si Rácz želá, aby kričala, kričí. Keď chce, aby držala hubu, mlčí. Kurič žiarli. Nepraje si, aby chodila s inými mužmi. Vari ti Rácz dáva málo peňazí? kričí. Vari ťa Rácz sám neobrobí? apeluje na jej ženstvo. Na toto sa ona, Silvia, môže iba zasmiať. Ešte s ním nepocítila rozkoš. Ani ten úplne prvý raz. Je to dačo, čo sa okolo nej ani nemihne. Ale to predsa nie je účel. Silvia musela prerušiť všetky svoje predchádzajúce styky. Musela sa vzdať i stálych zákazníkov. Rácz striehne celé dni. Silvia má strach, čo povie, keď sa tu zjaví Zdravko G. Ale ten našťastie nechodí. Občas má Silvia pocit, že sa z toho všetkého zblázni. Vždy znova a znova sa utvrdzuje v tom, že z Rácza vytiahne čo najviac peňazí, a keď už bude mať dosť, vykašle sa na neho. Keď už bude mať dosť peňazí alebo keď sa jej kurič definitívne zhnusí. Silvia vie, že peniaze od Rácza sú ťažko zarobené. Ešte ich nemá dosť. Rácz platí dobre. Silviin ustálený životný štýl je teraz postavený na hlavu. Z predošlého života jej ostali iba dopoludňajšie skúšky a večerné vystúpenia. Jej podnájom na druhom konci mesta po väčšinu týždňa zíva prázdnotou. Trávi čas s Ráczom, nechá ho na sebe súložiť, počúva jeho reči a zlostné výlevy. Ako pasívna diváčka sa zúčastňuje na jeho obchodoch. Náhle sa jej všetko zhnusí. Nikam nechodí. Celé dni preleží doma a pozerá do plafónu. Alebo sedí pri obloku a pozoruje deti, hrajúce sa na pieskovisku. Sem-tam ju príde navštíviť Edita a oboznámi ju s novinkami. Bol tu Zdravko G. Pýtal sa na ňu, na Silviu. Keď sa dozvedel, že má náhradné voľno a je odcestovaná, zbalil Vandu-Tiráčku a strávil s ňou celý víkend. Predvčerom bola veľká razia. Zbalili veľa sekáčov. Vraj ich udali cigáni. Berki však tvrdí, že to nie je pravda. Silvia počúva jedným uchom dnu, druhým von. Keď Edita začne byť dotieravá, vstane a zamkne dvere, aby dnu nevbehla domáca. Pokorne sa dá vyzliecť a položiť na posteľ. So zatvorenými očami sa poddáva priateľkinmu láskaniu. Po chvíli sama ožije. Zmení polohu a opätuje Editine nežnosti. Obe sú hotové naraz, netrvá to dlho. Inokedy Silvia leží a dumá, ako by unikla Ráczovi. Vie, že kurič sem po ňu nikdy nepríde. Nebojí sa teda, že by sem jedného dňa vtrhol, schmatol ju za ruku a odvliekol k sebe, do hotela Ambassador. Silvia sa bojí seba samej. Vie, že nikdy neodolá peniazom. Sú pre ňu tou najväčšou hodnotou; ešte nikdy ju nesklamali. Tak to je a tak to bolo vždy, odkedy sa Silvia ako školáčka za päťkorunáčku dávala ohmatávať staršími chlapcami, aby si prilepšila k skromnému vreckovému od rodičov. Ohmatávať ešte veľmi čo nebolo, ale chlapcov vzrušovalo už len pomyslenie, že vôbec môžu ohmatávať. A dnes to teda dotiahla až sem. Labutie jazero sa nekoná. Rácz naozaj nemusí po ňu chodiť. Rácz si pokojne a bez mihnutia oka počká, kým ona príde sama. Rácz počká s úsmevom. Jednej noci sa Rácz zobudí na lavici. Počuje tichý šramot. Chvíľu leží a načúva, potom vstane, schytí kutáč a ide za hlukom. Odkedy v kumbále drží veľa peňazí a tovaru, dáva si pozor. Aj mreže dal všade vyhotoviľ; Ďula zohnal zvárača. Keď vojde do tmavej chodby, vyrútia sa proti nemu dvaja neznámi, telnatí chlapi. Zápas je krátky. Dýchaviční votrelci nemajú šancu proti pohyblivému, hranatému kuričovi, ktorý sa bije zatrpknuto a nemilosrdne; bráni svoje. Päsťami oboch tučniakov zrazí na zem. Ležia vystretí, so zatvorenými očami. Tuho ich poviaže telefónnym drôtom a s najväčšou námahou odtiahne do kotolne. Až tam sa im lepšie prizrie. Ich tváre sú mu známe, sú to dvaja cigáni z pasáže. Štipľavými fackami ich preberie k životu. Prestanú robiť mŕtvych a neisto poškuľujú po Ráczovi. Kurič začne s výsluchom. Vyhráža sa dobiela rozžeraveným kutáčom. Čo tu hľadali? Jeden z cigánov si oblizne pery. Oni, dobrí cigáni, išli z baru Ambassador a pomýlili si cestu. Zablúdili. Áno, akosi nepotrafili, pridá sa druhý cigán. Kde to vlastne sú? Rácz vytiahne kutáč z kotla a ledabolo prejde prvému cigánovi po koženej bunde. Koža zaškvrčí, zadymí. Jáj, čo robíš? zvolá cigán. V kotolni cítiť spáleninu. Tú bundu to nepáli, povie Rácz, ale teba to bude bolieť. Áno, oni, cigáni, prišli kradnúť, pripustí Berki. Dopočuli sa, že kurič skrýva veľa peňazí, zlata, šperkov a iných pekných a užitočných vecí. On, Berki, si vonkoncom nevie vysvetliť, čo im to napadlo. Teraz však, keď sa čestne priznali, mal by ich kurič prepustiť. Kto im to povedal, že u neho, u Rácza, je ukryté zlato a valuty? Rácz sa rozzúri. Na to, prosím pekne, oni, cigáni, nevedia odpovedať. Nikto im to nepovedal. Všeobecne sa to hovorí. Všetci Rácza uznávajú. Všetci ho považujú za bohatého a mocného pána. Všetci mu žičia. Berki si nevie vysvetliť, ako je možné, že oni, cigáni, sa mohli rozhodnúť pre dačo také. Ozve sa Šípoš; na svoju obranu môže povedať iba toľko, že má svinský charakter. Obaja cigáni sa začnú zaprisahávať, že v živote už nebudú kradnúť. Ba i s kšeftovaním chcú prestať. Obaja si vraj hneď, ako ich pustí, nájdu robotu a začnú statočne žiť. Berki by šiel aj študovať popri zamestnaní. Pod hrozbou kutáča stíchnu. Rácz sa sadisticky vyžíva v ich strachu. Je citlivý na svoj majetok. Na imanie, ktoré si doteraz nahonobil svojím umom a týmito dvoma rukami. Vie, ako by mohol svoju činnosť rozšíriť a majetok zmnožiť. V kotolni je mu už tesno. Musí vystúpiť na povrch zemský, vniknúť do kruhov okolo hotela Ambassador. Kúrenie je mu už na ťarchu. On, Rácz, potrebuje kohosi, kto by ho v kotolni zastúpil. Podobrotky alebo pozlotky. Obaja cigáni horlivo prikyvujú. Múdro hovorí. Keď sa však dozvedia, že to budú oni, koho si Rácz vybral na zastupovanie, preľaknú sa. Šípoš má choré pľúca a obličky. Nesmie dvíhať ťažké. Berki je zasa na hlavu a na chrbticu. Občas dostáva záchvaty. Najmä keď niečo robí. Rácz zrúkne. Zodvihne kutáč. Cigáni zmĺknu. Súhlasia. Nech ich veľkomožný pán prepustí. Pôjdu sa rozlúčiť so ženami a deťmi, zbalia sa a o chvíľu sú späť. Rácz sa výhražne nafúkne. Vari si cigáni myslia, že on, Rácz, je dáky hlupák? Mohol by čakať! Nie! Žiadne dojemné scény, lúčenie a tak! Hneď teraz tu ostanú, na fľaku. Dostanú krátke školenie a môžu robiť. Keď niečo pokazia alebo zanedbajú, on, Rácz, ich po jednom umučí žeravým železom. Také muky si na nich vymyslí, aké ešte nikto nevymyslel. S ním nech sa nezahrávajú, lebo budú umierať dlhé dni! Ich zavýjanie a bolestivé stony bude počuť až do hotela! Cigám sa boja bolesti. Už mlčia. Rácz vie, že nik z ich súkmeňovcov ich nebude hľadať. Nikomu nebudú chýbať. Všetci si budú myslieť, že Berkiho a Šípoša schytila šajba a na pár týždňov sa vzdialili kamsi na východ, do cigánskej osady k príbuzným, slopať drevený lieh a vysedúvať v klobúku za stolom uprostred živého ruchu táboriska. Cigáni to tiež vedia. Súkmeňovci im odtiaľto nepomôžu; nenapadne im, že oni, Berki a Šípoš, sú uväznení necelých sto metrov od pasáže. Rácz im prisľúbi malé vreckové - keď budú poslúchať. Rozviaže ich. Cigáni stoja a trú si zápästia. Boja sa výbušného kuriča, prebil by ich hravo. Sú nemotorní a ťarbaví. Nemali toľko jesť. Rácz nestráca čas. Hneď začne s ostrým výcvikom svojich otrokov. S ventilmi neslobodno hýbať. Len prikladať budú. Tlak pary nesmie prekročiť pätnásť atmosfér. To je potiaľto, aha. On, Rácz, ich bude chodiť každý deň kontrolovať. Jedlo im prinesie vždy ráno. Musí im vydržať až do druhého dňa. Ale nech sa cigáni neboja, jedla bude dosť, a chutného. Záchod je na konci chodby. Možno trocha schudnú, ale to im len prospeje. Nedr sa nepokúšajú ujsť. Všade sú dôkladné mreže. Komín je úzky. Rácz im ukáže, ako sa prikladá aj ako sa vyberá popol. Je hrdý na svoju vynachádzavosť. On, Rácz, je múdry! Takto sa zariadiť! Až teraz, keď bude voľný a nebude mať stále na krku smradľavú kotolňu, až teraz to rozbehne! Ovládne ho rozmarná nálada. Prísno skríkne na cigánov a vzápätí sa na nich dobrácky usmeje. Zahrozí päsťou a hneď nato ich ponúkne pálenkou. Škótskou. Vo fľaši je už iba zvyšok, cigáni si ho môžu ponechať. Dá im najavo: keď ho budú poslúchať, bude k nim on, Rácz, férový. Keď ho naserú, nikdy sa odtiaľto nedostanú. Vonku pomaly svitá. Rácza prešli driemoty. Vytiahne kufor a pomaly doň ukladá veci každodennej potreby. Cigáni nespokojne, bojazlivo mrmlú. Lopaty sú im priťažké. Kolieska fúrika zasa neznesiteľne škrípu. Hneď ráno sa Rácz presťahuje do hotela. Recepčný mu pridelí apartmán s výhľadom na rieku. Ráczovi sa tam páči. Posteľ je mäkká, vonia čistotou. Rácz si na ňu ľahne, no nohy v bagančiach spustí na koberec. Po chvíľke oddychu zo seba zhodí zauhlené montérky. Osprchuje sa. Potom sa oblečie do nových šiat, čo si bol priniesol zdola. Sú to voľné, krikľavé oranžovo-zelené módne tepláky s bundou. Na chrbte sa skvie nápis AMERICAN FOOTBALL. Látka je lesklá, príjemná na omak. Kožené šnurovacie adidasky, siahajúce takmer do polovice lýtok, uhrančivo voňajú novotou. Sú mu o dve čísla väčšie, no Talian, čo mu ich dal ako poplatok za teplo, povedal, že tak sa to nosí. Tak je to v móde. Rácz vstane a podíde k zrkadlu. Vlasy na guľatej hlave mu už trocha podrástli. Veľké uši pôsobia rušivo. Oboma rukami si ich pritisne k hlave. Na chvíľu sa započúva do šumu vlastnej krvi. Ešte pred polrokom sa vozil na traktore po rodnom chotári, napadne mu. Teraz by jeho, Rácza, mal vidieť starý Kišš. Na chvíľočku pocíti až nenávisť k mäsiarovi, jeho dcére a vôbec. Na dvere ktosi zaklope. Čašník. Pritisne podnos na kolieskach. V orosenom striebornom vedierku leží v ľade fľaša Moët et Chandonu. Pozornosť prevádzkara, povie čašník a čaká. Rácz si domyslí, že asi čaká na prepitné. Rácz sa ešte nevybalil, povie mu. Ešte nemá nič. Nabudúce. Zmizni... Čašník úctivo vyspätkuje. Tvári sa sklamane.
|
Kérjen fordítást! |
![[Video]](https://www.magyarulbabelben.net/images/movies.png "Video!"){kind=small}
