Solotruk, Martin: Až veľké sťahovanie citu

Bol som celý
pohyblivo poležiačky,
až na nečakaných miestach.
Až odrazu až závan
chladného magnetizmu.

„A čo ak mi od steny
nakoniec prechladne hlava, “
presvedčivo ma premkol
vzácny pocit heuréky,
krutý, dojemný
film preplývania,
ťažko premietateľný
inak než koncentricky.

Je to tým, že ešte nie sme
celkom zariadení?

Že ešte stále cítime,
že niečo potichu
vystupuje zo stien?

Niečo pocítiteľné
len najstaršími
časťami mozgu,

keď sme sem vstupovali,
o pár tisíc krokov dozadu,
každý o pol kroka inak nastavený.

Boli sme presne takí,
definovaní najstaršími
časťami mozgu -
ty tvojím a ja mojím
a teraz si čítame
pod jednou hemisférou
lampy.

Ty ju máš niekedy
tesne nad čelom,
ja zasa niekedy pri uchu.

Čítame pod jednou lampou -
ja svoje, ty svoje.
Pod jednou lampou,
ale prstami si
občas zachádzame —
ja do tvojho, ty do môjho.

Ešte stále sa chceme dotknúť,
- aby prst zastavil prst.

Aby sa spolu zmravenčili.

Sme tu,
no ani chemické stopy našich
prstov zatiaľ nie.

Myslím na vzťah
medzi hladkaním a
nahmatávaním stien,

na to, čo do mňa tvojím
hladkaním vstupuje
a či sa z neho dá prechladnúť.

Prechladnúť do precítenia.

Môže hlava prejsť
touto svojou tvrdou stenou?

Bez toho, aby prechladla?

Môže cit vystúpiť z tela?
Aj bez horkastých bielych slz,
čo občas hladkanie dobehnú?

Keď tni chladne hlava,
môžem na teba aspoň žmurknúť?:

Tak čo? Moče cit vystúpiť z tela?