Hvorecký, Michal: Silný pocit čistoty

Keďsom ju zbadal, skejt mi vypadol z ruky. Cítil som sa zrazu strašne unavený a musel som sa prinútiť zohnúť a zdvihnúť ho zo zeme. Discman som si zapol už v šatni, takže jej pozdrav som nepočul. Ale podľa pohybu úst tipujem ahoj. Obyčajné ahoj. Vedela, že tým nemôže nić pokaziť. Ona už môže len nekaziť. Naprávať nedokáže nić.
Stála opretá o zábradlie a narúšala jeho červeno-bielu pravidelnosť.
Pekná, samozrejme, že pekná. „Dokonca veľmi pekná," citát — v rôznych obmenách — všetci spolužiaci. „Aj kozy ujdú," citát — bez obmien — niektorí z nich.
Vedel som, že tam bude stáť. Ani som sa nemusel pozrieť. Ale aj tak som sa pozrel. Občas ešte musím spraviť aj to, čo nechcem, ale aj toho sa už snažím zbaviť. Ide mi to, ako všetko.
Slúchadlá mám ukryté pod čiapkou. Samozrejme, čiernou, Los Angeles Lakers. Všetky druhy slúchadiel, ktoré poznám, moje odstávajúce uši ešte väčšmi zvýraznia. Riešenie by možno bolo v plastickej operácii, ale niečo mi bráni, aby som si ju dal urobiť. Myslím, že nechcem, aby o nej ľudia vedeli. Možno, keby som mat niekam odísť, do nejakého iného mesta alebo čo ja viem kam, samozrejme, na dlhší čas, tak by som si ju tesne pred cestou urobiť dal. Na novom mieste by nikto nevedel, že som niekedy nejaké odstávajúce uši mal.
Ale to sú zbytočné myšlienky, pretože ja nikam nepôjdem. Odtiaľto neodídem. Toto je moje mesto.
Jedna z mála vecí, pre ktoré sa teším na zimu: uši ukrývam pod čiapkou. A s tým súvisí ďalšia, a už asi posledná dobrá vec — discman. Môžem ho mať na ušiach stále, čo je v lete vylúčené. Aj keď moje ročné obdobia sú trocha odlišné od bežných. Rozlišujem ich podľa nosenia lakersky a sú iba dve — zima a leto. Zima je od októbra do apríla a leto je ten zvyšok.
„Nazdar,” odzdravil som a vypol discman. Zrejme som sa pozabudol a povedal to príliš nahlas.
„Nemusíš na mňa okamžite kričať.”
Vidíš, už to tu máš! Už sa to začína, a ešte si ani nič nepovedal!
Keď stojím na rovnej ploche, nerád skejt nosím v ruke, a tak som ho položil na zem.
„Už som na teba niekedy kričal?”
„Možno nie vyslovene kričal, ale... Ale nie, o tom teraz nehovorme."
No a sme doma! Zasa pocity viny, zúfalstva („niekedy mám pocit, že život nemá zmysel, nie je to strašné?”). Beznádej a všetky ďalšie sprostosti, ktoré má počúvať kto? That's the question. Ale ja viem, žiaľ, aj answer. Me.
Nevedel som, čo jej mám povedať, preto som odpovedal položením ľavej nohy na skejt a odrazením sa pravej. Minul som červeno-bielosť aj ju. Nepočul som za sebou kroky, a tak som zastavil. Nemusel som sa ani obrátiť, aby som vedel, čo sa s ňou deje. Respektíve nedeje. Nepohla sa ani o krok. Bez otočenia som na ňu zavolal:
„Tak poď? To tam chceš stáť cez noc?”
Stál som na skejte, na svojom Maovi. Na božskom sixty/forty, na svojej láske, najväčšej zo všetkých lások, pravej a jedinej, panenskej a vášnivej a a a... Prosto super! Stál som na svojom Mao-ce-tungovi, ktorý sa na mňa zospodu dosky usmieval. 60/40, number one in the world, the best one, the only one. Foreveryours.
Pozrel som sa smerom ku škole. Z okien vytŕčali zvedavé hlavy a pozorovali nás. Omietka, na mnohých miestach popraskaná, odkrývala červené tehly.
Počul som za sebou kroky. Konečne!
„Ty sa chceš teraz skejtovať?"
„Ak to takto pôjde ďalej, tak pomaly aj áno."
Aspoň, že sa pohla. Dupol som nohou na zadný koniec dosky a Mao mi skočil rovno do ruky. Tento jednoduchý pohyb prosto zbožňujem. Je to fantasticky jednoduché – rovno do ruky! Mao-ce-tungova usmiata tvár bola trochu zablatená.
Neviem prečo, ale musel som sa zasmiať. Zrejme ju to urazilo, chuderku. No ale plakať by si nemusela, zlatko moje, veď si už dospelá, veď si už prečítala celého Hemingwaya!
To už kráčala popri mne. Nevedel som, prečo sme šli práve tadiaľ, kadiaľ sme šli, a nie inakadiaľ. Pri nej som nechápal takmer nić. Ale mlčanie bolo už naozaj trochu pridlhé.
„Tak čo, ako sa máme?"
Toto som sa spýtal. Ja! Nechcel by som sa v tej chvíli vidieť.
„Teba to so mnou nebaví, však?"
Žeby prvýkrát niećo múdre? Áno, máš pravdu. Dokonca vôbec. Len keby si nebola taká pekná!
„Ty by si bol najradšej niekde úplne inde. S niekým úplne iným. Najradšej by si ma nevidel. Leziem ti na nervy, však?"
Z toho množstva múdrych slov z jej úst som bol trochu zaskočený. Takže zaradom: áno, áno, áno, a veľmi, možno viac, než si ochotná pripustiť.
No neodpovedal som. Kráčali sme dalej. Skejt v ruke ma prijemne pokúšal. Hľadela na mňa svojimi modrými očami a mne bolo jasné, že chce počuť niećo upokojujúce, čo jej dokáže, že sa vo mne nesklamala. Aspoň si to myslím, zopár ľúbostných románov som sa aj ja snažil – aj keď neúspešne – dočítať do konca. A ona zasa nebola až taká hlúpa, aby nevedela, že mám zakaždým problémy, keď jej mám povedať nie.
Ale mne sa ani trochu nechcelo klamať, pretože som nemusel. Mária je v podstate zlaté dievča, ale mohla už pochopiť, že ja nie som bežný človek, že som niekde inde.
„Odpovedz mi, prosím ťa! Vieš, že si najviac zo všetkého cením úprimnosť!"
Možno keby nepovedala túto poslednú vetu, vydržal by som s ňou tak, ako som vydržal zakaždým doteraz. Nadchol by som sa súčasnou nekomerčnou kinematografiou. Zahorel vnútorne prežívanou vášňou k ezoterickej hudbe. Alebo sa znepokojil nad hrozivým rozmachom imperiálneho konzumu. No dostal som zo seba iba „hmhm".
Vtedy už bol Mao na zemi a ja z opačnej strany na ňom. Dvakrát som sa odrazil pravou nohou. Prešiel som medzi parkujúcimi autami (jedno z nich si bude musieť napraviť pravé bočné zrkadlo). Doprial som si boardslide po zábradlí (bez prichytenia skejtu rukou a s nabraním slušnej výšky pri zoskoku!). Zaškrípali brzdy a ozvalo sa trúbenie, ktoré neprestávalo, ani keď som už zmizol v pasáži. Nasmeroval som si to rovno do Camelu.
Tesne pred pubom som za sebou začul výkrik „Christiáán!". Váhu celého tela som okamžite presunul na pravú nohu. S menším oškretím som zastavil a opätovne dokázal tvrdenie klasikov, že napriek absencii brzdy sa na doske dá bez problémov brzdiť.
Bol to starý kamoš Leo, ktorého som nevidel od čias základky. Tak som ho ihneď pozval na pilsner, aby on potom pozval mňa, ja zasa jeho a potom sme sa rozišli.
Medzitým som sa dozvedel, že si robí matúru a chce začať podnikať v záhradkárstve, pretože jeho babka má veľké polia s kvetmi, na ktorých sa dajú točiť veľké prachy, v čo verím, pretože ľudia kvety kupujú a budú kupovať stále.
Mal som zrazu výbornú náladu. Fajn človek, ten Leo. Normálne by som mu dal trochu extasy, keby som ju mal so sebou.
Na základnej bol Leo úplný idiot. Jeho teta odišla do Kanady a posielala mu množstvo darčekov, ktoré nevedel nijako využiť. Takže sme ich využívali my, teda ja a Peťo, lebo ostatní boli celkom neschopní. Jedným z tých darčekov, na ktorý si spomínam, bol domáci elektronický pinball, čo bola na tú dobu fantastická vec. Žiadne zháňanie päťkorunákov – zadarmo a koľko sme len chceli! Alebo skór koľko chceli, lepšie povedané dovolili (lebo pochybujem, že niekedy chceli) Leovi rodičia. Ale tí to tiež nemali v hlavách úplne v poriadku, oni boli všetci trochu švihnutí. Pinball sme totiž oduševneným hraním vyradili z prevádzky tak, že sa už nedal opraviť. Ja som z toho dostal značný strach, ale Peťo Leovi povedal, že „to už bolo" a tym sa to skončilo. Ale možno boli Leovi fotrovci radi, že tam vôbec chodíme, pretože s Leom sa nik nekamarátil.
Doteraz som Leovi neuveril, že si naozaj myslel, že „to už bolo". Keď som ho zbadal, povedal som si, že sa ho na to spýtam, ale nakoniec mi to nejako vypadlo.
O hodinu nato som už sedel doma. Malé slúchadlá som vymenil za veľké a sledoval na MN Coca Cola show. A pil. Colu.
Rozmýšľal som, či sa Mária po mojom odchode rozplakala. Láska vraj bolí, aspoň tak nám to hovorila Zemanová, keď sme brali Tolstého.