Ez az oldal sütiket használ

A portál felületén sütiket (cookies) használ, vagyis a rendszer adatokat tárol az Ön böngészőjében. A sütik személyek azonosítására nem alkalmasak, szolgáltatásaink biztosításához szükségesek. Az oldal használatával Ön beleegyezik a sütik használatába.

Rankov, Pavol: Deti hôr

Rankov, Pavol portréja

Deti hôr (Szlovák)

Snažil som sa nájsť na plážovom ležadle pohodlnú polohu. Pozoroval som skupinku detí, ktoré si na rozdiel od svojich rodičov ešte stále nechceli pripustiť, že táto dovolenka sa nevydarila. Medzi menšími chlapcami vbiehalo do studenej vody aj dievča, ktoré hlasito vískalo. Bolo už vo veku, keď si budúce ženy začínajú uvedomovať svoje zbrane, a krikom akoby dráždilo rodiacu sa mužnosť svojich malých kamarátov. To ma priviedlo k spomienke na prvý deň tejto dovolenky a na chladom napnuté telo mojej manželky. Predsa sa pokúsim presvedčiť ju, aby sme sa dnes večer okúpali.
Pri deťoch, ktoré sa pripravovali na ďalší šprint do vĺn, sa teraz pristavil muž v dlhom plášti. Bolo komické pozorovať, ako sa teplo oblečený dospelý človek pokúša komunikovať s premrznutými deťmi v plavkách. Chlapci nevydržali dlho stáť na studenom vetre a poskákali do vody. Dievča sa však na chvíľu zastavilo. Muž sa sklonil k jej uchu, aby prekričal hukot príboja. Dievča vyprsklo, a skôr ako vbehlo do mora, urobilo na toho človeka nepeknú grimasu.
Muž v plášti si všimol, že ho pozorujem. Usmial sa a vykročil ku mne. Zvalil sa na vedľajšie ležadlo. Mal som veselý pocit bezmocnosti voči rozmarom tohoročného leta a zdalo sa mi, že aj on pociťuje čosi podobné. Spýtal sa ma, či som Poliak. Odvetil som, že má takmer pravdu. Hoci ani jeden z nás nehovoril svojím materinským jazykom, rozumeli sme si veľmi dobre.
Ani neviem, prečo som začal viesť dlhý – a v každej inej situácii aj nudný – monológ. Najskôr som sa predstavil ako typ človeka, ktorému sa nikdy nevydarí počasie na dovolenke, ale vôbec mu to nevadí. Potom som hovoril, že som tu s manželkou, ktorá sa teraz kúpe v hotelovom krytom bazéne. On povedal, že kúpať sa v bazéne, keď sme pri mori, je zvrátené. Vzhľadom na počasie bola tá veta prinajmenšom dvojzmyselná, ale aj tak si ma ňou tento človek získal.
Na vlastné prekvapenie som hovoril o tom, že som novinár. Svoju profesiu nerád spomínam pred neznámymi. Podľa mojich skúseností totiž ľudia majú k žurnalistom veľmi zvláštny prístup. Ak ešte nemajú s metódami médií osobný zážitok, tak od nás očakávajú takmer nemožné, ak majú konkrétne skúsenosti, tak nás nenávidia, pretože sa pcháme do cudzích záležitostí.
Tento človek sa zatváril veľmi potešene, akoby novinár bol práve tým, koho chcel dnes stretnúť. Počúval ma veľmi pozorne a neustále súhlasne pokyvoval hlavou. A scenéria opustenej pláže upevňovala našu spolupatričnosť.
Myslím, že keď začal rozprávať on, visel som na jeho perách rovnako ako on pred chvíľou na mojich. Hovoril, že vlastne ani nie je na dovolenke. Jeho manželka pochádza z neďalekých hôr a on ju len zaviezol na návštevu k rodičom. Teraz sa vracia na sever. Zišiel z horskej cesty, aby mohol pokračovať po diaľnici, ale neodpustil si pohľad na pobrežie. Hovoril o svojej láske k moru, akú ľudia, ktorí tu prežijú celý život, nemôžu nikdy spoznať. Vtedy som mu pripomenul, že pochádzam z vnútrozemskej krajiny. Muž ma uznanlivo potľapkal po pleci, akoby tento fakt bol mojou mimoriadnou zásluhou.
Celý náš rozhovor by sa v inej situácii zdal smiešny, ale vietor a vlnobitie mu dodávali akúsi nerealistickú kulisu, v ktorej každé slovo nadobúdalo priezračný význam. Akoby si živly vynútili krištáľovo čistú komunikáciu smerujúcu priamo do podvedomia. Je to asi hlúposť, ale cítil som sa vtedy lepším človekom a za takého som považoval aj jeho.
Začal hovoriť o živote v horách. Ľudia sú tam vraj úplne iní ako tu na pobreží, hoci je to len niekoľko desiatok kilometrov. Ich život má osobitné pravidlá, ktoré málokto pochopí. Aj preto horali považujú za cudzincov aj ľudí zo severu či z pobrežia. Neradi sa s nimi stýkajú.
Deti hôr. Tak ich nazval a mne sa to banálne slovné spojenie zdalo byť dojemnou metaforou. Hovoril o ich vlastnostiach. Vraj sú sebavedomí a hrdí. Ešte aj svoju chudobu považujú za cnosť, ktorej sa nechcú vzdať. Opisoval ich tváre zocelené drsnými vetrami a ženy označil za veľmi príťažlivé. Keď dodal, že už aj malé dievčatá sú tam neodolateľne krásne, hodil pohľadom k pláži, kde pred chvíľou pobehovalo to vyzývavé dievča, akoby chcel naznačiť, že ona mladým horalkám nesiaha ani po päty.
Veľmi pôsobivo opísal aj tamojšie zvyky. Niektoré ich sviatky nadväzujú až na dávne pohanské tradície. Politické strany tam nevyvíjajú takmer žiadnu činnosť, pretože ľudia dôverujú rade starších. Štátna moc je obmedzená a niektoré zákony sú obchádzané.
Muž zmĺkol a musel som ho vyzvať, nech pokračuje. Hovoril o tom, že vrahovia tam prežijú svoju obeť len o niekoľko dní. Vždy totiž prídu na jej pohreb, a tým sa priznajú k činu. Niektorý príbuzný potom krv obete pomstí krvou vraha.
Viem, že sa to zdá neuveriteľné, ale v tej chvíli sa mi táto logika automatického odhalenia vraha na pohrebe zdala úplne samozrejmá, rovnako som vtedy nepochyboval o oprávnenosti krvnej pomsty.
Opäť si spomenul na moju profesiu. Navrhol mi, aby som o tom zvláštnom svete napísal reportáž do novín. Pritom však zdôraznil, že ľudí z hôr publicita určite nepoteší. Ale mal by som to urobiť. Napokon som mu sľúbil, že určite pôjdem do niektorej z dedín a doma o tom napíšem.
Keď som o našom rozhovore rozprával manželke, mal som problémy vyberať slová, aby pochopila význam toho, čo jej chcem povedať. Vôbec ju opis ľudí v horách nenadchol a odmietla tam so mnou ísť. Argumentovala tým, že sa má vyčasiť, takže aspoň posledné dni dovolenky by sme sa mohli trochu kúpať a opaľovať. To však nemohlo odradiť od cesty mňa.
Nasledujúce ráno skutočne ohlasovalo horúci deň. Keď som okolo ôsmej odbočoval z diaľnice na úzku cestu, ktorá smerovala do hôr, na oblohe nebol ani jediný mrak. Pot sa mi lial po prsiach a cítil som, ako mi veľké kvapky padajú z podpazušia na záhyby košele. Patrím medzi ľudí, z ktorých civilizácia urobila otrokov hygiény, ale teraz som sa cítil celkom dobre. Zdalo sa mi, že práve pot na mojej košeli môže prekonať bariéru medzi horalmi a mnou.
Prešiel som niekoľko kilometrov olivovými hájmi a potom sa hradská prerezávala borovicovým lesom. Vôňa živice a ihličia bola dráždivá aj povnášajúca.
Cesta z pobrežia do prvej dediny netrvala dlho. Vošiel som do prudkej zákruty a zrazu som bol medzi domami.
Spomalil som, aby som si ich dobre obzrel. V tej chvíli som si uvedomil, že som zabudol na fotoaparát. Na dovolenke človeka opúšťajú základné profesionálne návyky. Reportáž samozrejme nemôže byť bez obrázkov. Na okamih som uvažoval, či sa nemám vrátiť, ale potom som si povedal, že niekoľko ľudí a domov môžem prísť odfotografovať aj zajtra.
Domy v prudkom slnku svietili bielobou. V záhradách prevládali jablone a kry s veľkými ľaliovitými kvetmi, ktoré som videl prvýkrát v živote. Cesta sa rozširovala až do rozsiahlejšej asfaltovej plochy, ktorá vytvárala námestie. Na jeho hornom konci bolo zopár topoľov, ktoré zakrývali výhľad na kostol. Oproti mne bol hostinec so stolmi a lavičkami vyloženými na námestie.
Nechýbal tu ani neodmysliteľný obchodík s potravinami a iným tovarom každodennej spotreby, na ktorý upozorňovali propagačné materiály mamutích koncernov produkujúcich cigarety, zmrzlinu a limonády. Rovnakú výzdobu majú podobné obchody vo väčšine krajín sveta. Často však táto reklama ukazuje, že sortiment obchodu je úplne neprimeraný miestnemu koloritu či atmosfére. Aj táto dedina by si zaslúžila obchod s nezomletou kávou, žuvacím tabakom a cukrovou trstinou predávanou na váhu. To by mohla byť téma, ktorá bude nosnou myšlienkou mojej reportáže.
Bol som zvedavý na obyvateľov, na deti hôr, ale zatiaľ som nevidel ani jediného človeka. Vyšiel som z auta, ale nevedel som, ktorým smerom vykročiť. Pomohol mi drsný zvuk zvona, ktorého údery takmer rozkývali steny domov.
Vykročil som hore námestím ku kostolu. To je to najlepšie miesto, kde nájdem nielen niekoľko tunajších žien, ale aj kňaza, ktorý by mi mohol porozprávať o histórii i súčasnosti dediny.
Spoza ťažkých vrát som počul akési ševelenie. Keď som ich otvoril, ozvalo sa nepríjemne vŕzganie a zároveň som si uvedomil, že zvuk podobný šumeniu stromov vytvárajú desiatky hlasov, ktoré sa potichu modlia. Trochu vyvedený z miery mnohými skúmavými očami som si sadol do poslednej lavice. Obzeral som si chrám. Viac ako jeho výzdoba ma zaujalo, ako veľa ľudí tam je. Dedina bola asi väčšia, ako som odhadoval. Keď modlitba doznela, z chóra sa ozvala tichá melódia huslí a píšťal. Pripomínala hudbu orientálnych dervišov. V kostole bolo chladno a spotená košeľa ma chladila, až som sa roztriasol.
Za zvukov tej smutnej melódie vyšla z bočnej lode štvorica mužov. Niesli bielu rakvu. Bol som taký prekvapený, že som nedokázal potlačiť tichý výkrik. Vedel som, že biela farba truhly zväčša značí smrť dieťaťa. Keď je však veľká, ako bola táto, tak v nej leží kňaz alebo čistá panna. Ľudia z predných lavíc vstávali a zaraďovali sa za nosičov rakvy. Sprievod prechádzal stredom kostola. Neviem prečo, azda z túžby aktívne prejaviť pozostalým svoju účasť som vstal a pokúšal som sa otvoriť obe krídla ťažkých vrát kostola. Skôr ako som to stačil urobiť, akési mocné ruky ma odtlačili a začul som tiché nadávky.
Opäť som si sadol do lavice a pozoroval sprievod. Muži v bielych košeliach mali na rukávoch čierne šerpy, ženy boli celé v čiernom. Mnohé mali dokonca závoje z tmavej čipky. Viacerí mi venovali pohľady plné nenávisti a opovrhnutia, akoby moja prítomnosť rušila ich bôľ.
Z kostola som vyšiel posledný. Bolo mi jasné, že článok dnes nenapíšem. Keď na mňa zasvietilo prudké slnko, zakrútila sa mi hlava. Musel som sa oprieť o múr kostola, aby som sa netackal. Chcel som ísť aj na cintorín, ale predtým som sa potreboval niečoho napiť.
Keď som prichádzal k tomu nevkusnému obchodu s potravinami, vyšla z neho mladá žena v čiernom. Zamkla dvere a vykročila rýchlymi krokmi, akoby chcela dobehnúť smútočný sprievod. Nezostávalo mi nič iné, len sa obrátiť a tiež ísť na cintorín. Po chvíli si predavačka všimla, že kráčam za ňou. Rozbehla sa. Akoby sa bála prísť medzi pozostalých spolu s niekym, kto nepochádza z tejto dediny. Kým som pil zo studne pred jedným z domov, stratila sa mi z dohľadu.
Keď som sa dovliekol k cintorínu, bolo už po obrade. Pri bráne sa motali deti, ktoré na mňa ukazovali prstami, a potom utiekli k svojim matkám. Oprel som sa o jeden z náhrobkov a oddychoval som. Ženy ma pozorovali. Muži zväčša postávali v skupinkách okolo hrobu a ticho sa zhovárali.
Potom vykročila ku mne jedna zo žien so závojom. Široké čierne šaty na jej vysokom tele pripomínali vo vetre sa trepotajúcu zástavu smrti. Pristúpila predo mňa a strhla čiernu čipku spred svojej tváre. Keď som uvidel jej pohľad, ustúpil som. Tie oči vyjadrovali bolestnú nenávisť a pery mala roztiahnuté v šialenom úsmeve. Nemotorne som sa otočil a utekal medzi hrobmi k bráne cintorína. Nad hlavou mi preletel malý kameň.
Ako v zrýchlenom filme sa mi vybavila tvár muža, s ktorým som sa včera rozprával na pláži, a v hlave mi hučali jeho slová o nevyhnutnom odhalení vraha na pohrebe obete.
Bežal som dolu ulicou, ktorá sa zvažovala k námestiu. Počul som za sebou dupot mnohých nôh. Obzrel som sa, hoci som vedel, že ma to zbytočne zdrží. Asi desať alebo pätnásť mužov a žien utekalo za mnou. Keď som dobehol na začiatok námestia, zasiahol ma do ramena prvý kameň. Veril som, že k autu sa dostanem skôr, ako ma dostihnú.
Pozrel som sa do spätného zrkadla už aspoň po dvadsiatykrát. Teraz som nadobudol konečne istotu, že z dediny za mnou nevyšlo žiadne auto či motocykel. Trochu som spomalil a hľadal miesto, kde by som mohol odbočiť z hradskej a trochu sa upraviť. Potom som našiel lesnú cestu a prešiel som po nej niekoľko metrov, aby môj automobil nebolo vidieť z hlavnej.
Vreckovkou som si utrel z tváre pot. Až vtedy som si všimol, že lakeť mi stále krváca, a obviazal som si ho. Členok, ktorý zasiahla odrazená skala, bol v poriadku. Vystúpil som a kontroloval škody na aute. Zadné sklo malo asi desaťcentimetrovú puklinu, ale držalo pevne. Na kapote bol na dvoch miestach poškodený lak. Nakoniec to dopadlo lepšie, ako som dúfal. Predstavil som si, že by som sa potkol na cintoríne či pošmykol na námestí. Určite by ma zabili.
Zdalo sa mi, že by som už čoskoro mal byť na diaľnici, ale cesta ešte stále viedla borovicovým lesom.
Potom som musel pribrzdiť. Na kraji cesty stálo nejaké dieťa a mávalo rukou. Zastavil som. Až keď stopárka sedela vedľa mňa, uvedomil som si, že to už nie je dieťa. Bola to mladá žena, ktorá ešte pred rokom či dvoma bola dieťaťom. Nemala smútočné šaty, a to mi zlepšilo náladu. Zapol som rádio a usmial sa na ňu. Zahanbene pozerala von oknom. Prstami si nervózne poťahovala sukňu, aby mi nedopriala pohľad na svoje kolená.
Moja manželka by vedela rozprávať, aký som citlivý na telesné pachy a nečistotu. Nikdy by som si k nej neľahol, ak by z nej bolo cítiť pot. Už niekoľko rokov mi boli odporné ženy, ktoré okolo seba šírili čokoľvek iné ako vônu mydla a voňavky. Keď sa mladá horalka ku mne nahla v jednej zo zákrut, do nosa mi vrazil jej letný pot. Opar tela prebudeného k plnému životu. Neviem prečo, ale moja reakcia bola presne opačná ako kedykoľvek predtým. Bol som taký vzrušený, že som musel zabrzdiť.
Bol to posledný deň našej dovolenky. Stál som pod slnečníkom a vreckovkou som si vysušoval morskú vodu okolo rany na lakti. Soľ nepríjemne pálila. Rana sa hojila pomaly. Opýtal som sa manželky, či má chuť na nejaký mrazený krém. Bol som si istý, že odpovie kladne.
Pri zmrzlinárovom stánku som sa dal do reči s mužom v stredných rokoch. Bol to architekt, ktorého zaujalo moje rozprávanie o ľuďoch z hôr. Hovoril som o idylickom pôvabe malých domčekov s vysokými strechami a bielych dedinkách uprostred borovicových lesov.
Pozrel som sa mu na ruky. Nemal obrúčku, a tak som pridal aj zopár viet o pôvabe tamojších žien. Tieto deti hôr sú naozaj neodolateľné. Ak by sme dnes neodchádzali, určite by som tam išiel s ním.


Kérjen fordítást!

Ön itt és most kérheti, hogy valaki fordítsa le Önnek (és a világnak) ezt a művet is egy másik nyelvre. Mi eltároljuk a kérését és megmutatjuk mindenkinek, hátha valaki vágyat érez majd, hogy teljesítse azt. De nem ígérhetünk semmit sem ... Ha megadja az e-mail címét is, akkor azonnal értesítést küldünk Önnek, amint elkészült a fordítás.

NyelvKérések+1
Magyar

Kérek egy e-mailt, amikor elkészül a fordítás:


minimap