Tarageľ, Dušan : Mato Grosso

1

Na narodeniny dostal chlapček plechový samopal a topánky. Topánky si musel hneď but. Boli mu veľké, ale mamička povedala, že sú to zimné topánky a kým príde zima, určite do nich dorastie. Chlapček stál uprostred kuchyne a celá rodina ho pozorovala. „Poprechádzaj sa v nich,“ povedal otecko. Chlapček urobil niekoľko neobratných krokov. „A teraz streľ zo samopalu!“ prikázal deduško. Chlapček strelil zo samopalu a celá rodina bola spokojná. „Keď som mal ja päť rokov," povedal deduško, „ani som nevedel, ako také topánky vyzerajú. Myslel som si, že je to niečo na jedenie." Deduško sa pustil do spomínania. „Keď bol hladomor,“ hovoril, „piekol sa chlieb aj z kameňa. Bol bez chuti a hrozne škrípal pod zubami, no našli sa aj takí, čo sa ním napchali tak, že sa potom nevládali pohnúť.“
Chlapčeka si už nikto nevšímal. Chvíľu počúval deduška, ale potom sa rozhodol, že poriadne vyskúša samopal. Nájde si nepriateľa a bude s ním bojovať. So samopalom pripraveným na streľbu sa potichu zakrádal z izby do izby a prezeral všetky úkryty. V spálni nazrel pod posteľ a za skriňu. Nepriateľ tam nebol. V izbe, kde spával deduško, našiel pavúka, ale ten sa naľakal a schoval. V predsieni viseli na vešiaku kabáty a chlapčekovi sa zazdalo, že na kohosi striehnu. Namieril samopal a vystrelil. Ozval sa suchý praskavý zvuk, zo samopalu vyleteli iskry a bolo po kabátoch. Mŕtvo ovisli na vešiaku a v predsieni opäť zostalo ticho, rušené len hlasmi z kuchyne.
Chlapček priložil ucho na vchodové dvere a načúval. Predstavil si, že vonku na schodišti stojí veľký tučný chlap a čaká. Možno pritom nahnevane fučí a v ruke má veľké vrece. Alebo kŕčovito otvára a zatvára ústa, aby bol pripravený zahryznúť sa do prvého, kto vyjde na schodište. Dvere boli studené. Chlapček pritláčal ucho čo najsilnejšie, až začul kroky. Niekto chodil od dverí k dverám a snažil sa našľapovať čo najtichšie. Deduško už chlapčekovi rozprával o Rozparovačovi a Odrezávačovi hláv: takí sa dopoludnia túlajú po vyľudnených sídliskách, vždy si niekoho chytia a odrežú mu hlavu alebo ho rozpárajú. Strašne sa pritom smejú a najradšej vraj chytajú, podľa deduška, malé deti. Kroky na chodbe stíchli a chlapček počul len vlastný dych. Z obývačky priniesol stoličku, pristavil ju k dverám a vyliezol na ňu. Až keď sa postavil na špičky, mohol cez sklený priezor pozorovať, čo sa robí na chodbe. V prítmí stali dvaja muži a čosi montovali pri dverách bytu oproti. Ozvalo sa zapraskanie, dvere sa otvorili a muži vošli dnu. Chlapček zliezol zo stoličky a utekal do kuchyne.
„Niektoré psy už nechcú žrať naše žrádlo,“ hovoril otecko. „Ich majitelia tvrdia, že sú po ňom nejaké čudné.“ „Ako to?“ začudoval sa deduško, „veď dostávajú to najlepšie. Kto im dnes ponúkne lacnejšiu a výživnejšiu stravu?" „Jeden mi dokonca povedal," pokračoval otecko, „že na mňa zavolá políciu, ak ešte raz prídem. Jeho dogy vraj žrádlo len ochutnali a potom celú noc zavýjali a skučali.“ Chlapček stál vo dverách a počúval. Chcel porozprávať o mužoch, ktorých videl na chodbe, ale dostal chuť na koláč. Podišiel k stolu a vzal si. „Aj konkurencia sa zjavila,“ hovoril ďalej otecko, „nejakí Albánci či Rumuni. Minule ma zastavili a povedali, že ak im neprestanem kaziť kšeft, tak uvidím. Už sú rozťahaní všade.“ Deduško si všimol postávajúceho chlapčeka. V očiach mu zaiskrilo. „Zastreľ tatu!“ povedal. Chlapček pozrel na otecka a potom pokrútil hlavou. „Správne,“ povedal otecko, „tatu nesmieš zastreliť. Albánca zastreľ. Alebo Rumuna. Deduško ťa len skúšal.“ Chlapček prehltol posledné sústo a vybehol z kuchyne.
V predsieni opäť vyliezol na stoličku a priložil oko k priezoru. Prišiel práve včas: byt naproti sa otvoril a vystrčila sa hlava. Potom opäť vyšli dvaja muži a vliekli niečo podlhovasté a ťažké k výťahovým dverám. Chlapček sa začudoval: výťah už dávno nechodil, bol pokazený, a muži o tom asi nevedeli. Predmet, ktorý vliekli, vyzeral ako napchaté igelitové vrece. Jeden z mužov začal pri výťahu čosi montovať a dvere sa odrazu otvorili. Vrece hodili do šachty a výťah opäť zavreli. Toto sú určite nepriatelia, pomyslel si chlapček. Namieril samopal a spoza dverí dvakrát vystrelil. Potom opäť pozrel cez priezor. Obaja muži stáli nehybne na chodbe a pozerali k dverám, za ktorými sa skrýval. Chlapček sa vyľakal. Zoskočil zo stoličky a vbehol do kuchyne.
„Albánci do toho svojho žrádla niečo pridávajú,“ hovoril otecko, „nejakú príchuť alebo niečo podobné. Psom to chutí a nie sú nervózne.“ „Príchute sú veľmi dôležité,“ povedal deduško. „Keď bol hladomor, niektorí sa kŕmili hlinou. Zmiešali ju s ihličím a tvrdili, že nič lepšie v živote nejedli.“ Chlapček chvíľu počúval a potom si opäť dodal odvahu a vrátil sa do predsiene. Bol zvedavý, či už nepriatelia odišli. Priložil ucho na dvere a snažil sa zachytiť nejaké zvuky. Potom vyliezol na stoličku a vyzrel cez priezor. Chodba bola tichá a prázdna.

2

Deduško najradšej spomínal na vojnu. Pri obede, keď s chlapčekom sedeli sami v kuchyni, sa často zamyslel a oči mu zaliali slzy. „Kde je Baščovanský?“ spýtal sa. Chlapček Baščovanského nepoznal, a preto mlčal. Deduško si odpovedal sám. „Umrel!“ zvolal dôležito a vážne. Potom sa spýtal opäť: „A kde je Nižňanský?“ Ani Nižňanského chlapček nepoznal. „Aj ten umrel!“ zvolal deduško a stíchol. Hradel do taniera s polievkou a odmerane mlčal. Chlapček ho pozoroval a čakal, čo bude ďalej. Deduško otvoril ústa, aby čosi povedal, no odrazu ho premohol hlad. Rýchlo si vsunul do úst lyžicu s polievkou a potom sa chvatne pustil do jedenia. Tanier sa vyprázdňoval, a čím v,ňom bolo menej polievky, tým rýchlejšie deduško jedol. Napokon prázdny tanier povytieral kúskom chleba a spokojne sa zvalil na operadlo stoličky. Zahľadel sa na chlapčeka, ktorý ho nedočkavo pozoroval. „Všetci umreli,“ povedal deduško. „Baščovanský, Nižňanský a dokonca aj generál Farkaš. A vieš, kto ešte umrel?“ Chlapček pokrútil hlavou. „Umreli ministri, biskupi a dokonca aj prezident. Čo z nich zostalo? Nič. Len ja žijem. Stále som tu. A to preto, lebo každý deň jedávam polievku.“
Po tomto úvode sa deduško pustil do rečnenia o vojne. Dôkladne chlapčekovi vysvetlil, ako to bolo. V jeho spomienkach vybuchovali granáty, rapčali guľomety a škrípali kolesá bojových vozidiel. Generál Farkaš cválal na koni v daždi striei a všetci deduškovi druhovia padli. „A dobre urobili, že padli!“ povedal deduško a dramaticky zvýšil hlas, „pretože hneď po vojne prišiel hladomor!“ Významne pozrel na chlapčeka a odmlčal sa. Chlapček ho počúval s otvorenými ústami. Hladomor si predstavoval ako veľkého koňa s obrovskými zubami, ktorý sa z ničoho nič vyvalí uprostred ulice a do všetkého zúrivo kope. Deduško sedel nad prázdnym tanierom a dôležito mlčal. Prísnym okom pozoroval chlapčeka, ktorý sa polievky pred sebou ani nedotkol. „Kto nejedáva polievku,“ povedal deduško, „pri hladomore zomrie prvý.“ Chlapček sa ani nepohol. „A nielen že zomrie prvý,“ pokračoval deduško, „ale ostatní ho pokrájajú na kúsky a urobia z neho guláš.“ Chlapček sa dotkol lyžice a napokon váhavo začal jesť. Polievka už bola chladná a nechutila mu.