Válek, Miroslav: Slovo (1)

Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom

Prečítajú ju, zívnu z hĺbky sál,
akoby zívli levy: „Napísal.
O všetkom niečo. Báseň. Slovíčka."
Ó, poézia, krásna vdovička,
toľkých si mala! Teba nemal nik?

Ani ten blázon, čudák, romantik,
ktorý si tebou svietil v tmavom byte;
stačilo škrtnúť telom o telo
a žilo sa, aj keď to bolelo?

Približné je to, je to neurčité:
podivuhodné curriculum vitae.
Milujete sa, ale neľúbite,
no vcelku prosté: treba čím skôr ísť.

To je tá láska: táto nenávisť;
veď on vie, že zasa s niekým spíš,
že to, čo hladká, je len hebký plyš,
že patrí ti, že ty mu nepatríš.
A spravila si, len čo robia sny:

Prázdny kút v srdci, vôňa po básni.

A istota, že zas sa budú vracať
nádeje, lásky, dažde jesenné.
Iba tá pieseň, len tá pieseň nie.

Idú piesne dokola,
okolo stola -la -la...

Len jedna pieseň kdesi zaspala.
A jedna horko plakala.