Válek, Miroslav: Slovo (3)

Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom

Zomrela pravda. A poézia s tvárou v závoji.
Aj v najlacnejšom slove veje čierny flór.
Predbiehajú sa ako divé: ktoré skôr
údesnú ranu sveta zahojí?

Ono sa ľahko povie: Ži!
No slovo ozaj málo zaváži.
Ba takmer nič. Len povedz: Ži a ver!
Noc, jednoznačná ako revolver.
A celá pravda v jednom náboji.

Už obzerá ťa mlčanlivá tma,
cynickým okom luny si ťa skúma,
okrúhlym ako Judášova suma;
ešte je nemá, ale už ťa má.

A ticho chodí po uliciach strach.
Ba aj strach akoby sa trocha bál
- či predlžujúc hrôzu, iba vyčkáva?
Ach,
demokracia je krvavá!
Ten starý žonglér slabý je
a zabíjaný zabije.
Páľ!

Dve hrdličky v piesku manéže,
kvety a nôž, ktorý zareže.
Páľ!
Úbohý anjel sa k spánku uložil
a vtáčiu hlavu ukryl pod krídla.
Páľ!

Krváca mesto z podrezaných žíl.
Vôňa vencov
a vôňa kadidla.
Páľ!
Do milencov.
(Popol lásky, buď im ľahučký.)
Páľ!
Lesklé oči detskej horúčky,
prsty katedrál,
znamenia putujúce po nebi,
označujúce boha,
čo sa zdráha.
Páľ!
Do dverí vsunula sa noha
vraha.
Páľ!
Horí rieka.
Zemeguľa piští ako brok,
fontána hlúpo strieka
do výšok.
Páľ!

Do človeka.
Rok:
(Doplňte vždy podľa potreby.)

Pán generál,
niet hodín, ktoré by
ukázali veľkosť nášho času.
Aj oči sôch
blednú od úžasu.
Dnes ukrižovali sme zasa tisíc kristov
odrazu.

Asepticky, čisto,
podľa rozkazu.
Zostalo len pár komunistov.
Škoda.

No generál
sám je boh.
Sám so sebou
partiu šachu hrá
a miesto slov
len mávne rukou: nazajtra!
A dodá:
„Nemusia ma milovať,
kým sa boja.
Buď vôľa moja.
Mat."

Bielym ránom beží čierny pes. Hádaj, hádaj, kde to bolo, hádaj ešte dnes. Kde to bolo, na tom nezáleží, takých miest je dosť. A čierny pes bielym ránom beží ako čiernou ranou. Pre šťastie a pre radosť, bielu, bielu ľudskú kosť nesie svojim pánom...

Komunisti?
Áno!
Pre vás tu máme zvláštnu výsadu:
život za zradu,
za zradu život.
Prisahajte falošne aj krivo,
ale hneď.
Mlčanie je jed.
Tak z rúčky do rúčky:
kto chceš, ber.
Porozumeli ste?

Ježišu Kriste,
Akí tichučkí!
Do slučky
Tú zver!