Válek, Miroslav: Zápalky

Zápalka smútku chytá potichučky
(už dávno nezáleží na mene),
samota prišla bez dotknutia kľučky
a pripomína veci stratené.

Cez polnoc tiahne; zrazu horia krute
i ostatné, čo boli spálené,
prst dažďa chytá vtáka za perute
a kvapky bijú na sklo ako kamene.

Zápalka dávna zažína sa znova
a tak jak dávno pália ma jej plamene;
mal som ju rád; no škoda o tom slova,
už dávno nezáleží na mene.

Jej plavá kader ako zo sna vlaje
a šerejú sa oči zahmlené,
no ja som iný, ona zmenená je
a dávno nezáleží na mene.

Nad ránom celkom zápalka sa láme
a prúžok dymu, svedok váhavý,
prezradí všetkým, na čo spomíname,
keď nakreslí nám jemne nad hlavy
zlomené srdce a pery zmámené,
čo klamú: nezáleží na mene.