Válek, Miroslav: Z absolútneho denníka I

(2)

Keď budeš visieť na drôtiku a nohy sa ti budú
knísať v prievane, pochopíš,
že sú to iba ďalšie kroky do prázdna.
Tak už s tým prestaň, už je po jarmoku
a ty si sa predal ešte za živa...
Bol si vždy oslík, ktorý beží v kufríku,
bol si vždy uzavretý,
bol si na kľúčik
a nesúc svoj náklad, bol si nesený,
lež iným smerom.
To práve je tá mechanika pohybu,
to je ten slávny výstup blázna,
ktorý prichádza, aby sa presvedčil,
že tu už nie je,
no vracajúc sa vidí, že neodišiel,
a tak tam sedí, plače na schodoch,
zúfalo kričiac do rehotu divadla:
»Preboha, kto som a kam sa ponáhľam?«

Ubúda času ako múky z vreca.
 
Mohla byť z teba krásna mŕtvola,
mohol si ležať v tráve, pozerať svetu pod sukne,
mať v uchu cvrčka,
žltnúť pri hudbe,
mohol si byť citovaný,
mohli po tebe pomenovať cukráreň...
— A čo si?
Nula. Trocha kostí. V najlepšom prípade
vec občas potrebná na hodinách anatómie.

Už sa rozpadáte,
ty a ten starý dáždnik, čo sa zabúda,
nič, púhe kostry v tmavom kabinete...

Pod tvojím hrudným košom
hrať s lunou basketbal!
 
Nič. Tma, prach a krieda!
Len postupne
objavujú sa topole a trávy, morské hviezdice,
trhá sa Zem, kontinenty sa vzďaľujú...

Kde si bol vtedy, homo sapiens?

S tebou to ešte skúsiť? Teba potiahnuť
hodvábnym leskom?

Ó, čierny dáždnik,
strata pamäti,
zatmenie slnka,
náhle slepnutie!

Ó, čierny dáždnik,
bodka za životom!

S tebou byť nezáväzný.
Teba si púšťať
z ucha do ucha ako banálnu hudbu,
teba si v hlave rozložiť,
nechať ťa letieť po vetre,
bol by z teba povetroň,
vzrušil by si mesto!

(4)

Padáme ako po behu, vypľúvame zakrvavené mestá,
opúšťame ich, škrtíme sa vlastnými rukami
a pred zrkadlom
odhaľujeme pohlavie maloletého slova,
ochotní vyspať sa s každou lepšou básňou.
Závidíme si, nenávidíme sa.
Tak ako vy bifteky, hltáme svoje narkotiká,
aby sme uvideli motýľa,
prechádzajúceho do skupenstva ruže.

Trápime ženy, nechávame sa trápiť ženami,
píšeme, píšeme,
posledná spodná sukňa noci je dávno popísaná,
a nikto nevie, čo je poézia.

Niektorí ju definujú
ako prijatý návrh na ukončenie panenstva
a iní
ako prerušovanú súlož citu s rozumom,
ale to je fatálny omyl!
Poézia chodí v kockovanej košeli
a kašle na bontón!

Z tohto hľadiska
kométa v hlave
a luna pod nechtom
môžu byť celkom vhodné pre báseň,
ale poézia je niečo iné, vážení!
Začína sa to vtedy,
keď spozoruješ, ako sa v tebe pohol kostlivec,

ako ti znútra siahol do vrecka a skúma
rok, mesiac a deň narodenia,
farbu očí,
zvláštne znamenie...
To je čas básne.
Tras sa, lebo prichádza
posolstvo v podobe semena,
bolesť a krv,
olej na oheň.
Tak do biela rozžeravená nahota syčí
všade okolo,
kolotoče stromov sa krútia
a krútia...

Každá báseň má svoj čas,
ale čas básne je kratší, než si myslíš.

(7)

Ach, akvamaríny sú studené,
bolia ma tvoje oči, oranžové plamene!

Hnedá, vôňa pálenej kože,
povraz na hrdle. Biela, pleť
konvalinky a nože!

Dajte pokoj, ja to viem,
aj vy ste plakávali
do vlasov predavačky z parfumérie.

Vtedy ste boli bohatí
a milovali vás!

Dobrý deň, slečna.
Svieti u vás med,
šialenstvo šalvie,
purpur, oheň,
pižmá.

A kde je báseň?
Nemáme!
Ach, akvamaríny sú studené!

(9)

Úbohý básnik, ktorý vykráda
klenotnice a kostoly,
verný vôl plužných slov,
s Andromédou v pysku!

Príležitostne budeš vypískaný,
pôjdeš na oheň,
všetky hanby sveta budú v tebe porátané
a ich suma pripíše sa ti k ťarche.
Tvoje poníženia sa rozpočítajú na prvé a druhé
a prvé vojdú do druhých,
aby ich naplnili, samy nimi napĺňané.

Ó, nežný úd!
Tvoje meno je strata semena
a tvoje tehotenstvá sa nikdy neukončia plačom mláďat.
Budeš opľúvaný
a ženy, ktoré si miloval, budú pri tom,
s očami prižmúrenými tak nauzučko,
že pod nohy ti budú plakať žiletky...

To nie je ako vtedy, keď ste spití
kdejakou hudbou náhodného tela
do výstrihov malé luny dávili!
Kde je tá žena, ktorá sa nevyzliekla v zreničke tvojho oka?

A predsa —
kto, ako ty bezradný pred tajomstvom blizien,
prosil pozhovieť?
Kto odmietal jesť ľalie?
Kto nahú ani rosu nevzal na jazyk?
Kto veril, že sú všetky zrnká peľu spočítané?
Komu bolo ľúto ľahkých púpav?
 
Podvodník!
Ktovie, čo si niesol, ale niesol si to tak,
aby všetci uverili, že máš so sebou vozík,
do ktorého sa ukladajú
strieborné podkovy strateného šťastia.
Postupne si vypovedal celý svoj životopis,
ale zámerne si zabudol na nejakú maličkosť,
ktorá sa stávala kľúčovým bodom básne.

(10)
 
Ubúda času — len sa teš!
Si bežcom, ktorý má pod košeľou líščie mláďa!