Vilikovský, Pavel: Sígmán Fríjád Jusúfovi Bríjárovi
|
Sígmán Fríjád Jusúfovi Bríjárovi (Szlovák)Milý kolega a priateľ, to sme zase mali horúčavy! Dalo by sa povedať až transcendentné, lebo človeku sa lepí nielen jazyk na podnebie a tunika na chrbát, ale zliepa sa mu aj id so superegom. (Termíny, ak si ešte spomínaš, pochádzajú z mojej zatiaľ súkromnej teórie, ktorou som ťa posledne zabával pri čaši vína.) Veru, bezodné sparná, to sú tie chvíle zvláštnych vnuknutí, keď sa možno predriemať k najcennejším objavom. Lenže presýpavý je piesok spánku! Sebapozorovaním som dospel k domnienke, že takéto zduchovnenie je možné práve iba v okamihoch plákania najšpinavšej fyzickej bielizne, keď sa ti vlastné telo neznesiteľne bridí. Áno, útek, zúfalý útek do duchovna, a každá iná duchovnosť je iba hra a predstieranie. Žiaľ, tieto úteky mávajú iba krátke trvanie. Cítime sa azda bez svojej smrteľnosti takí opustení a bez významu? Alebo je smrť jediná metafyzika, ktorá nám zostala, lebo jedine ona nás ešte presahuje? Ale nechajme počasie. Uvažoval som o Tvojej poslednej skúsenosti s vyháňaním démona, ktorého Ty voláš Hysterion a ja so svojím nepolepšiteľným sklonom k vulgárnosti a zjednodušovaniu súkromne prezývam Pičník. Mám na mysli Tvoju posadnutú A., ktorá sa razom vyliečila zo slepoty, keď počas zariekavania omylom vliezla do ešte celkom nevyhasnutej pahreby. Veľmi si vážim Tvoje postrehy, i keď s niektorými budem azda polemizovať. Správne si, myslím, vyzdvihol nečakanosť, prekvapivosť podnetu, no hypotézu, že úlohu tu hrala aj jeho príčinná súvislosť so zrakom (na vlastnej koži sa presvedčila o škodlivosti slepoty) považujem už za spornejšiu. Na základe vlastnej praxe zastávam názor, že poriadne zaucho či vedro ľadovej vody, keby prišli nečakane a najmä v kombinácii s magickými hókusmipókusmi, by mali rovnaký účinok, hoci s telesným postihnutím nijako príčinne nesúvisia. Tvoja myšlienka je vábna, ale bude jej treba ešte dôkladnejšie siahnuť pod tuniku. Mňa osobne vždy oveľa väčšmi fascinovala okolnosť, že jeden a ten istý démon sa prejavuje toľkými rozličnými spôsobmi - raz ochromí nohu, inokedy ruku, raz postihne zrak, inokedy sluch, vyvolá stratu reči, ba poznáme aj prípady, keď znehybní celé telo. Vieme, že príroda nie je márnotratná, že zbytočne neplytvá - prečo potom toľká pestrosť a na základe čoho si v danom konkrétnom prípade vyberá? Ak je démon, to jest proces, ktorý vedie k telesnému postihnutiu, rovnaký - a o tom som osobne presvedčený - čo je potom tou premennou veličinou, ktorá rozhoduje práve o tejto a nie inej forme postihnutia? Čo je zakaždým iné? Pravdaže, človek. Aká ľahká, aká samozrejmá je odpoveď, keď ju už poznáme! Ale čo to znamená? Že by si démon prezliekal ľudí ako plášte? Odkiaľ sa u neho berie toľká parádivosť? Alebo je to tak, že ľudia si sami volia svojho démona? Vráťme sa však k Tvojej posadnutej A. Nebol som pri tom, ale dobre poznám tie slovné výgrcky, ktoré sa z človeka začnú valiť v okamihu náhlej úľavy, to jazykové obžerstvo naruby, a preto tým väčšmi obdivujem vnímavosť či jemnocit, s akým si zo záplavy rečí odchytil naoko nenápadnú poznámku o jazyčnatej susede, ktorá nešťastnej A. šprihla do tváre: "Pravda oči kole." Banalita, ale čo sa stane človeku, ktorému pravda vykole oči? Oslepne! Aké geniálne jednoduché - až trochu príliš, vravíš a pýtaš sa, či to nie je prismelá hypotéza. Priznám sa, bol by som v pokušení súhlasiť, keby ma moje vlastné skúsenosti neprivádzali k podobným úvahám. Netvrdím, že sa Ti podaril rozhodujúci prielom, ale o diere v plote by som sa v tejto súvislosti nebál hovoriť. Prečo píšem: chcem sa Ti zdôveriť s jedným prípadom, ktorý, ako sa mi zdá, vylamuje tie isté latky, ibaže z opačnej strany plota. Pred časom prišiel za mnou istý privandrovalec, stolár, jednoduchý človek zrejme dobrého srdca, ak také slová v dnešnom svete ešte niečo znamenajú. Zistil, že dievča, ktoré v dobrej viere pojal za manželku, nielenže nie je panna, ale je dokonca v druhom stave, no on ju nezavrhol, ako by bol mohol a ako by si azda bola aj zaslúžila. Medzi nami, keby si ju videl, ani by si sa mu veľmi nečudoval. Delikateska. Viem, milý Jusúf že nemáš rád takéto reči, ale čo narobíme: svet je pohlavný, alebo ak chceš, pólovaný, a čo na sebe nesie pečať jedného pólu, nezadržateľne sa obracia k pólu opačnému. I ten posledný kamienok má pohlavie, i steblo trávy, prečo by som sa teda mal práve ja hanbiť za to, že občas zatúžim trtkať so západom slnka? (Vulgárny, vulgárny, ale veď ma poznáš.) Keď vyjdem podvečer na svoju skalu nad domom a slnko na mňa vyplazí oplzlý červený jazyk, bachraté, nerestné... nemôžem si pomôcť, ihneď pocítim známe chvenie v bedrách, tie podvedomé kikiríkavé pohyby. Ešte mi aj pot vyrazí v podpazuší. Mýli ma iba tá neistota, že kto vlastne koho; lebo voči žene som iste muž, ale voči západu slnka? Nie je to tak, že ja iba prirážam? Dosť žartovania. Muž teda ženu nevyhnal, potiaľ by bolo všetko v poriadku. Mohli by žiť šťastne, až kým nepomrú, vyzerajú na to dosť jednoduchí. Problém je v tom, že dievčina, namiesto aby bozkávala lem jeho rúcha, odmieta s ním obcovať. Má pre to aj svoje vysvetlenie, ktoré však muž - zo svojho hľadiska nie neprávom - považuje za bludné našepkávanie démona. No, a tak sa obrátil na odborníka, aby démona z dievčiny vyhnal. Poviem pravdu, v prvej chvíli ma jeho polovičatosť aj nasrdila - keby bol chlap, ako sa patrí, myslel som si, nebude sa piplať s nejakým porcovaním a vyženie ich v svornej jednote oboch, démona i dievčinu. Na druhej strane ma však prípad svojou nezvyčajnosťou zaujal, s takým druhom démona som sa ešte nestretol. Ale ukázalo sa, že vec má háčik: dievčina sa nechce dať liečiť. Prečo aj, veď netrpí, naopak, je šťastná. Poznáš tú vajcovitú škrupinovosť, tú sebaponornosť samodruhých žien; keď sa im zachce, keď sa im zazdá, že sa svet na ne mračí, vlezú si za dieťatkom do vlastného brucha a veselo s ním šantia, pľačkajú sa v plodových vodách... Môžeš im pokojne vyliezť na hrb, ale do brucha za nimi nevlezieš. Slovom, dievčina nedovolí vyháňať démona, lebo v sebe nijakého démona nemá, ona nosí v bruchu Mesiáša. Syna Božieho Vykupiteľa, alebo takú nejakú pomyselnú bytosť. Ale vyrozprávam Ti ten jej príbeh, ten jej blud po poriadku: Jedného dňa okolo obeda - čas uvádzam iba preto, aby bolo jasné, že sa to neodohralo v noci, v spánku - priletí k nej za veľkého trepotu krídel, vírenia prachu a rozličných ďalších efektov služobný anjel, jeden z tých poštárov Božích, a oznámi jej radostnú novinu, že počne Mesiáša. A kým sa oplašené dievča spamätá, je anjel fuč. Nie, počkaj, stihol jej ešte prezradiť zopár podrobností, ani neviem, či sa ho zo zvedavosti opýtala, alebo s tým vyrukoval sám od seba: bude to priamo Syn Boží a počne ho s Duchom Svätým, to je, ak nevieš, výron božskej podstaty v podobe bieleho holúbka. Hej, už si spomínam, predsa sa ho len ona opýtala, povedala mu: No ale dovoľ, anjel, ako môžem počať ja, nedotknutá! Chladnokrvná dievčina na svojich dvanásť-trinásť rokov, oveľa viac vtedy určite nemala. A on jej vraví: Takými vecami si ty nelám hlavu. Boh to už zariadi, priletí biely holúbok a bude. Mal ten predvídavý anjel pre dieťatko hneď aj vybraté meno, momentálne mi nezíde na um. No a naozaj, po nejakom čase odišla na návštevu k príbuzným do iného mesta, a keď sa vrátila, bola v treťom mesiaci. Nedalo mi to, veď ma poznáš, a tak Ti môžem prezradiť, že naozaj sa tam na tej návšteve v istej chvíli zjavil biely holub, najprv jej len poletoval vysoko nad hlavou, vtedy ho aj zreteľne videla, ale potom nižšie už z neho bola iba prenikavá žiara, biela, celkom ju oslepila, a zároveň pocítila dnu v sebe také teplo a vedela, že počala. Ťažko si jej slová overiť, keď sme ani ja, ani Ty ešte nepočali; a z Ducha Svätého napokon nepočal ešte nik. Podľa nej to bolo tak. Povieš možno, milý kolega, že si robím nemiestne posmešky. Asi hej, ale nedaj sa tým pomýliť, v skutočnosti som smutný. Závidím, lebo ja taký krásny príbeh nikdy nevymyslím, a keby sa mi to náhodou aj podarilo, nikdy nebudem mať pri rozprávaní takú krásny tvár. Ona totiž tomu príbehu verí, ináč si neviem toľkú krása vysvetliť. Tá dievčina je taká krásny, akoby sa na ňu zo skutočnosti vôbec neprášilo, tak čisto... Bolí, Jusúf, to dievča bolí na pohľad. Poznáš ten pocit nenahraditeľnej straty niekedy, a nie preto, že Ti tá krása nepatrí a nikdy patriť nebude - veď vieme, že tak ako vietor, ani krása nikdy nepatrí, len vanie svetom - ale že keď je taká krása možná, prečo nie je rovnako krásny všetko ostatné? Alebo v nebi bude? Že by práve to bolo nebo, tá krása, ktorá mohla byť a na tomto svete sa nestala? Trochu som odbočil, to je o inom. My dvaja, pravdaže, vieme ten krásny príbeh prečítať: dievča zasľúbené starcovi (zveličujem, ale skúsme sa na neho pozrieť jej očami), sladký mladý milenec, ktorému nevládze odolať, a potom neznesiteľný pocit viny... Tuctová historka, to nehovorím s pohŕdaním, naopak, chcem povedať, že keď je tuctová historka, tuctová je aj vina. Mala by byť, ale dievča svojím zmyslom pre hriech historku vysoko prečnieva. Aký neznesiteľne slastný to bol asi zážitok, aké kruto neznesiteľné previnenie, že ho musí odstraňovať sám Boh! Nikto menší by nestačil. A už poletujú anjeli, trepot krídel... Nemysli, ani to nie je náhoda, že Duch Svätý je vták! Odpusť, nemôžem za to; keď niekto veľmi rozvoniava, hneď sa pýtam, aký hnusný pach prekrýva toľkou voňavkou. Len si to vezmi detail po detaile: ak sa jej dotkol Boh, nie smrteľný chlap, potom je vlastne ešte stále nedotknutá. A po Bohu, kto by sa jej po Bohu mohol ešte dotýkať, nejaký starec? Veď ona obcovala so superstarcom, s večným! Alebo si vezmi, že ona nenosí v bruchu pangharta, kdeže! Koho to tam má? Syna Božieho! To je potom pravdaže čosi celkom iné, to nemôže byť ani reči o hriechu. Ale keby náhodou, keby predsa len, je pripravená: Vykupiteľ! Ten každý hriech na svete vykúpi. Akoby sa ani nestalo. Hohó! Vieme my čítať tieto príbehy! Závidím, Jusúf, lebo po mne sa na nijakú taký ťažký balvan viny nezvalil. Možno niektorú kratučko zaomínal kamienok v sandáli, možno niektorá, keď som ju neskôr stretol na ulici, zakľučkovala predo mnou pohľadom, aj to väčšmi z koketérie ako z rozpakov; ale ani jedna z tých otvorených jaziev, čo ženy nosia v samom strede, nie je po mne. A niežeby nie, chcel som, pokúšal som sa svojím ukazovákom nahmatať v žene Boha, veril som, že tam niekde je, lebo odkiaľ by sa ináč vzala toľká príťažlivosť? Hádam nie k mäsu? Mával som v sebe až taký srd, že ho vydurím zo skrýše, myslel som si... kde inde by som ho mal pristihnúť živého, ak nie v žene? Veď keď sa priberieme tvoriť človeka, a nech je to aj vopred neplatný pokus, mal by predsa pri tom niekde nablízku byť Boh? Diskrétne, pravdaže, ale neodškriepiteľne? Raz - jediný raz! - sa mi zazdalo, že som ho zazrel, ale iba od chrbta, taký tieň, náhlivo prešiel očami a už ho nebolo. Mokré šľapaje. Nie, dnes si už nerobím nádeje, so ženami je to zabité, ale čo keby tak ten západ slnka? Čo povieš? Dobre, závidím, lebo keď ju počúvaš, chvíľami aj uveríš, že u tej ženskej na podokenici pristávajú anjeli, ale to je vedľajšie. S tým si ja nejako poradím. Mimochodom, zázračné dieťa je medzičasom už na svete, má hlavu, dve ruky, dve nohy, zaparený zadok a vôbec, od druhých ho nejako nerozoznáš. Napokon, všetci sme dietky Božie, tak čo by nebol Boží práve jej syn. Nemysli, ja jej uznám, každá matka má právo myslieť si, že jej dieťa je zázračné. Už len čo všetko s ňou porobí, kým ho nosí v bruchu! Ja uznám, hnevá ma iba tá bezmocnosť, čo povedať stolárovi. Hádam mu nebudem rozprávať o mladom milencovi? No keby som aj v sebe zozbieral toľko odvahy, toľko bezohľadnosti, ako mám tomu jednoduchému človeku vysvetliť, že anjel nie je anjel a Duch Svätý nie je svätý, ba najmä ani nie je duch? A keby sa mi to podarilo, čo si s tým počne? Ako to chytí do tých svojich miesiželiez? Zavolal ma vyhnať démona, a vyháňanie sa nekonalo, lebo démon bol fuč. Možno sa čudovať, že stolár vo svojej bezmocnosti už tiež začína vidieť anjelov? Sú to zatiaľ takí plachí anjeli, iba sa mu maria, nevie ich ani dobre opísať; ešte sa hanbí, ale dokedy? Počuje hlasy, hovoria mu, aby verne stál pri žene, že je to vôľa Božia. Ešte len šepkajú, ale čo ak onedlho začnú kričať? Nemysli ja sa mu nevysmievam, stolárovi, musí si s tým nejako dať rady. Krásny príbeh! Keby si ju videl, ako drží to dieťa, líce primľasknuté na líci, a stolár ho zalomeným nechtom škrabká po päte! Čigli-čigli, vykupiteľ! A ja, aby sme nehovorili stále len o iných, a ja? Ja, milý kolega, pod zámienkou, že som doniesol trochu múky z vlastných zásob, sedím v tej ich šope a oslovsky sa usmievam. Nemôžem za to, ten úsmev na mňa vystupuje sám od seba ako pot. Ešteže sú tu len tak na pol zadku, prišli na sčítanie ľudu, lebo stolár má tunajšiu domovskú príslušnosť. Tak som mu, keď mu už ináč neviem pomôcť, aspoň poradil, nahovoril som mu, ale pre ich vlastné dobro, že sa tu ten príbeh o zázrakoch medzi ľuďmi veľmi rozniesol a nerobí to dobrú krv. Že by mohli mať nepríjemnosti, sú také časy, a ani decku to nie je na osoh, tie reči o Mesiášovi a podobne. Aby odišli niekam ďaleko, kde ich nik nepozná a na nič sa ich nebude pýtať, napríklad do Egypta, a žili tam ako obyčajní ľudia. Anjelov a Duchov Svätých nech si nechajú pre seba, čo koho do toho. Normálna rodina, otec, matka a fafrnok. Zle som mu radil? Pre stolára sa všade nájde robota. A keď bude dievča ďaleko od milenca, možno naňho ľahšie zabudne. To vravím Tebe, starému som to nepovedal, jemu len toľko, že medzi cudzími sa s ním aj žena iste väčšmi zblíži. Čoskoro sa už poberú, dúfam. Krásny, nebezpečne krásny príbeh! Nákazlivý, ale veď ja ho zo seba vypotím! Teraz už naozaj k veci, konečne. Bojím sa, Jusúf. Vieš, že démonov považujem za celkom šťastnú a pre nás aj pracovne užitočnú metaforu určitých telesných a duševných pochodov, niekedy mi však preblesne hlavou myšlienka, čo sú to asi za časy, v ktorých Boh vyvoláva iba zdvorilý rešpekt, akoby to bol nejaký verejný úrad, zato však démoni sa tešia živej a vrúcnej viere? Skús len vyjsť na ulicu a opýtať sa prvého chodca, a nech je to hoci aj nevzdelaný pastier alebo malé dieťa, hneď Ti vysype, že démoni majú šestoro vlastností, tri, ktorými sa podobajú služobným anjelom, a tri, ktorými sa rovnajú ľuďom; služobným anjelom sa rovnajú tým, že majú krídla ako služobní anjeli, obletujú svet z konca na koniec a vedia, čo sa prihodí, a ľuďom sa podobajú tým, že jedia, pijú; množia sa a umierajú práve tak ako ľudia. Keby si sa ho spýtal na Boha, dozvieš sa nanajvýš, že je ďaleko. Vieš, rozmýšľal som o Tvojej posadnutej A. Ako to príde, že jeden človek povie "Pravda oči kole" a druhý, celkom iný, z toho oslepne? My dvaja predsa nemôžeme všetko zvaliť na démona, či už ho budeme nazývať Hysterion, alebo Pičník. Predstavil som si teda v duchu tú situáciu: Jedného dňa príde za A. suseda a medzi rečou jej prezradí, že jej manžel utráca majetok s ľahkými ženštinami. Možno to bolo ináč, možno sa A. dopočula, že suseda roznáša takéto chýry a sama sa za ňou vybrala, aby proti tomu zakročila. Tak či onak, suseda na jej rozhorčené výčitky zareagovala slovami "Pravda oči kole" a A. do večera oslepla. Tu hneď treba povedať, že suseda nie je čarodejnica, zázračná liečiteľka ani iná osoba obdarená nadprirodzenými schopnosťami, ale celkom obyčajná klebetná baba a veta "Pravda oči kole" nie je magická formulka, ale bežné úslovie, ktoré obraznou formou vyjadruje banálny postreh, že pravda je nepríjemná, že sa postihnutému zle počúva. Som presvedčený, že keby A. bola úslovie prečítala v tomto jeho zvyčajnom význame teda keby ho bola prijala nepredpojatým, súdnym rozumom, nebolo by malo taký zničujúci účinok. Povedzme, že dotyčná bola na chorobu náchylná, že démon už len číhal na príležitosť - inými slovami, že v kútiku duše o manželových výčinoch vedela, len si sama pred sebou odmietala priznať pravda, vytlačila ju z vedomia. Kam ju vytlačila a aké to má dôsledky, to teraz nebude predmetom našich úvah, odložíme si to radšej na niektoré z budúcich posedení pri víne. Dosť na tom, že nevinná veta "Pravda oči kole" zrazu pre A. nadobudla hrozivý zmysel, že jej pravda - ako vieme, nepriznaná, potlačená - vykole oči, že ju teda oslepí. A naozaj, za večerného súmraku zistí, že nevidí. Odkiaľ sa v slovách vzala tá strašná sila? Tak znie otázka, a je to opäť jedna z tých otázok, ktoré sa zdajú neuveriteľne ľahké, keď už na ne poznáme odpoveď. No odkiaľ? Spomeň si na krásnu pani stolárku. Medzi nami, tá krása kosí, Jusúf, skosí Ťa jediným čistým švihom, ale to teraz nie je dôležité. To ja zvládnem. Bojím sa iného. Prišiel som vyhnať démona, a démona nebolo. Bola šťastná žena, samodruhá a nedotknutá, a boli anjeli, holubice, samé biele perie. Čo sa stalo? No čo? Veď sme si to vlastne už povedali. Mladá žena objavila v sebe démona a podľahla mu, ba podľahnutie nezostalo bez následkov. Ako som vravel, všedná historka, lenže, lenže. Či už ju objav tak zaskočil, alebo mala o sebe veľmi vysokú mienku, tá predstava - ona a démon! - bola pre ňu taká neznesiteľná, že ho zo seba vyniesla ako smeti. Vyrozprávala, vyklamala ho zo seba v krásnom príbehu. Teraz ten jej príbeh blúdi medzi ľuďmi a v bruchu, skrytého, nosí démona. Chápeš, čo chcem povedať, milý priateľ? Lebo iste, môžeme priznať, že to dievča má zvláštny talent na hriech - nemyslím hriech páchať, ale talent až do dna ho vychutnať - no v tom, ako sa ho zbavuje, sa od nás ostatných nijako nelíši. Samodruhá!, tak hmatateľne, tak rukolapne zažila, a predsa vychádza, na druhom konci, zo zážitku nepoznačená. Tu máš zázrak, tisíckrát každodenný! Do zunovania neopakovateľný! Áno, milý kolega a priateľ, zaprasili sme svet krásnymi príbehmi, kde slová jedno hovoria a druhé znamenajú, a my sa po ňom prechádzame nedotknutí. Toto je dlhý list, a čo je horšie, plný slov. Písaval som Ti, Jusúf, keď na mňa prišla taká nálada, nekonečné listy, bezstarostne, roztopašným oblúkom, akoby si bol krík vedľa cesty, som na Teba striekal moč svojich slov, ale s tým je, obávam sa, koniec. Nie sme nevinní, ani my, á tak si musím položiť otázku: aká to bola nálada? Bola to nálada, alebo sa to iba démoni vo mne pýtali na prechádzku? Koľko je v tom pýchy, vyháňať cudzích démonov! A svojich? Neviem, koho Ti posielam, Jusúf, a koho si Ty v tom liste nájdeš. Kde je tá matka, ktorej som priadol v náručí? Kde je, vážne? Bola? Je pravda, že som aj ja kedysi voňal v spánku? Dnes sa, pravdaže, nemôžem v spánku ovoňať, a nemám ani nikoho, kto by mi spravil tú službu, ale viem, že večer, aj teraz pri tomto liste, večer kyslo razím. Nechce sa mi písať. Slová sú skazené, a medzi ľuďmi nemáme iné. Nebudem už na Teba púšťať psov svojich nálad, len Ti ešte poviem o ťave. Moja ťava Kemal... vidíš, ako smiešne to znie! Slová sú skazené, hovorím Ti. Aký sodomský cit asi musel viesť toho, čo po prvý raz pomenoval oné zvieratá, keď pre samcov i samice zvolil slovo ženského rodu! Akého odporného démona sa tým asi zbavoval! Ale už sa stalo a aj ja, priznám sa, nevdojak vnímam svojho Kemala ako ženskú. Nie tak, ako si myslíš, Ty nehanebník, cítim len istú prítulnosť k tej teplej srsti a sú chvíle, keď sa mi žiada priložiť ucho a počúvať, ako v prázdnom hrbe nahlas ločká smäd. Načo mi je, mimochodom, ťava, keď nemám, čo by som na ňu naložil, a skôr prejde vypasený farizej uchom ihly ako našinec na ťave do kráľovstva nebeského - inam sa totiž už nechystám. No ale čo, keď som ju dostal do daru za jedno zázračné vyliečenie. S tým je koniec. Ozaj, nechceš ťavu? Nie, nemám Ti ju. Mám svoju ťavu rád, a nie preto, že by nemala démonov, práve naopak. V niektoré dni ňou šijú všetci diabli, vyšívajú s ňou také ornamenty, až jej z ohrnutých pyskov strieka pena a kolenami vyrýva do piesku hlboké brázdy; ale krásne príbehy, prisahám Ti, krásne príbehy mi ešte nikdy nerozprávala. A nie preto, nemysli si, že by bola nemá. Nemá nie! Stačí sa pozrieť na tú jej mimobežnú papuľu, ako hornou sánkou čosi tvrdí a spodnou to v tej istej chvíli popiera, uhýba spod toho tvrdenia, odoberá mu podklad, opodstatnenie... Nie nemá, iba nevýslovná. Ale o to nejde. Mám svoju ťavu rád, ba čoraz radšej, ale s radosťou by som im ju venoval, len nech už idú. Do Egypta, do Moábu, do Edómu, mne je jedno. Niekam ďaleko. Bojím sa, Jusúf. Obávam sa, že Boh na nás serie, čo inými slovami znamená, že nám odpustil. Za tým nezáujmom, za tou ľahostajnosťou sa nemôže skrývať iné ako všeobecné rozhrešenie. Už ho nebavíme. Nechce sa mu vybavovať naše podania a sťažnosti, prehrabávať sa holými rukami v našich klamstvách. Ak nás stvoril hriešnych, potom iste nie preto, že by mal záľubu v trestaní, ale, tak to cítim, aby nám hriechom dal možnosť. Aby sme v hriechu mali mierku, o čo sme práve ako ľudia podrástli. Stvoril nás hriešnych, ale keby teraz zvolal: Hriešni, ku mne!, myslíš, že by niekto pribehol? Moja ťava, možno. Tak čo už s nami? Krásne príbehy! Veď áno, len sa cvičme, lebo odteraz, ak zatúžime po Bohu, budeme si ho musieť vymyslieť. Tento nám odpustil a mávol nad nami rukou. Nechal nás na nás samých. Medzi nami, mohol vymyslieť horšie peklo? Tvoj kolega a dúfam, že aj po tomto liste ešte priateľ Sígmán
|
Kérjen fordítást! |
![[Video]](https://www.magyarulbabelben.net/images/movies.png "Video!"){kind=small}
