Strážay, Štefan oldala, Szlovák Fogadtatás

Strážay, Štefan

(1940–)

Recepció

Charakteristika tvorby
Od prvej básnickej zbierky pútala Strážayova poézia pozornosť svojou lyrickou osobitosťou, založenou na presnom pomenovaní vecí a ich vzťahov a na diskrétnej, jemnej a často len náznakovej výpovedi o vlastnej ľudskej situácii. Jeho poéziu charakterizuje umelecká vyrovnanosť a stálosť presného, zväčša deziluzívneho básnického sveta. Uprednostňuje ontologický prístup ku skutočnosti, ide mu o hľadanie podstát spoločných človeku i veciam, ktoré ho obklopujú. Robí to raz vo forme mozaikovitých postrehov, "interiérových" básnických poznámok, inokedy v širšie koncipovaných básnických cykloch (Palina, Malinovského 96). Za ďalšiu charakteristickú črtu Strážayovej poézie literárny kritik Ján Števček označil "nezahalenosť básnikovho ja", jeho osobnú ľudskú prítomnosť v básni. Preto v jeho poézii nachádzame zostrené, ale zväčša láskavé detaily ľudskej intimity, na pohľad nebadateľné, ale o to cennejšie, zachytené často len v náznaku, ale zároveň presne, bez zbytočných póz, štylizácií a pátosu, len s podtónom smútku nad poznaním ľudských limitov. To všetko robí Strážayovu poéziu čitateľsky príťažlivou a utvrdzuje básnika vo vernosti svojmu poetickému svetu. Zostáva preto vo svojej poézii "sústredený na bytie a jeho krásnu mizériu". V posledných zbierkach (Elégia, 1989; December, 1990; Interiér, 1992) narástla Strážayova reflexívnosť až po žánrové susedstvo s esejou. Od zmyslovo-zážitkového východiska prvých zbierok tak Strážay dospel ku krajnej miere výrazového asketizmu, ktorý je posledným variantom jeho spôsobu vyjadrenia pocitu neautentickosti ľudskej existencie. (Anton Baláž)

O autorovi
"Lyrická energia je u Strážaya modelovaná krátkym rozmerom básne a pritlmenou obraznosťou, ktoré vyúsťuje do zvláštnej decentnosti podania." (Albín Bagin)

"V Strážayovej básni, ktorá nemá nadpis a ktorá chce byť básnickou poznámkou na okraj náhodného životného pozorovania, cítime zreteľne jemný, nevtieravý lyrický pátos pozdvihnutia do chápavého nadhľadu, ktorý nás vyslobodzuje z bezvýznamnosti a ťaživosti triviálne malého." (František Miko)

"Dve Strážayove polohy – polohy básne, ktorá chce byť skutočnosťou, a básne, ktorá sa autorite reality natoľko vzpiera, že je takmer iba básňou – sa navzájom nevylučujú, naopak, takáto koexistencia je vari najlepším spôsobom ich existencie." (Valér Mikula)

"Strážayova báseň je deziluzívna a v tomto zmysle pravdivá, aj keď sa táto dezilúzia spája s vedomím straty krásy a pohody, ako ju ponúka práve romantizujúca predstava zapadajúceho slnka a belasého neba." (Peter Zajac)

"Básnická zbierka Sestra je typickou autorovou poetickou meditáciou nad skutočnosťou, ktorá sa prejavuje v rovine básne ako jednoduchosť motívov – výjavov z každodenného života – ale aj ako maximálna jednoduchosť výrazu. Odtiaľ pramení pocit, že Strážay podáva realitu i jej víziu. V tejto jednote skutočného a videnia skutočného je Strážayova osobitosť ako básnika." (Ján Števček)

Ocenenia
Za svoju tvorbu získal viacero rozličných prémií a literárnych ocenení.
Cena Ivana Krasku za básnický debut Veciam na stole (1966)